bilancovať. Náhle si uvedomí, že zenit už prekročil... Sú však aj výnimky, keď toto pravidlo neplatí. Jednou z nich je aj v týchto dňoch jubilujúci folklórny súbor Vihorlat. Veď ako môže zostarnúť, keď sa v ňom so železnou pravidelnosťou striedali desiatky mladých, krásnych ľudí, ktorí v širokom spektre lákadiel modernej doby zostávajú verní odkazu predkov a ich posolstvo tlmočia aj tým, ktorí už naň zabudli pôsobia na zmysly diváka opiátom citlivo namiešanej kombinácie tanca, spevu a hudby a nútia ho, aby sa vrátil k svojim koreňom. Je to dar dar, daný len folkloristom, ktorí kvôli tomu, aby ho rozdávali iným, obetujú stovky hodín voľného času. Pravdaže, ako každé hobby, aj toto je o ľuďoch, prístupe a istej dávke zdravého fanatizmu. V súbore Vihorlat to asi platí dvojnásobne, lebo už druhýkrát sa ocitol na existenčnej križovatke a hľadá si ďalšiu cestu k srdciam Sninčanov.
Ako je známe, súbor vznikol pri niekedy štátnom podniku rovnakého názvu a začínal len s dospelými. Pamätníci s úsmevom spomínajú na časy, keď za nácviky a vystúpenia dostávali zaplatené, akoby pracovali. Nuž, zlatý socializmus. Boli časy, keď v ňom pôsobili desiatky mladých ľudí a fungovalo viacero zložiek okrem tanečnej aj ľudová hudba a osobitne ženská aj spevácka skupina. "Vtedy sa ľahko šíril a udržoval folklór, keď mali takéto vymoženosti," myslí si súčasná šéfka Vihorlatu Anna Vantárová, ktorá pred desiatimi rokmi prebrala žezlo vedenia súboru, ktorý sa po revolúcii dostal do patovej situácie. Ako prezrádza, folklór je jej srdcovkou, keďže dlhé roky tancovala ako profesionálka v prešovskom PULZ-e. Túžila vraj študovať choreografiu ľudového tanca, ale žiaľ, nevyšlo to. Kvôli rodine musela dať tancovaniu 'vale' a skončila v ďalekom Komárne, kde žila asi tri roky.
"Potom prišla šanca sa vrátiť na rodnú hrudu a ja som neodolala. Začala som učiť na humenskej 'zuške' a keď sa vytvorilo miesto v Snine, zmenila som pracovisko. Tu ma riaditeľ začal ihneď lanáriť, či by som nechcela viesť Vihorlat, ktorý v tom čase fungoval pri Mestskom kultúrnom stredisku. V tom čase z neho veľa ľudí odišlo, ľudová hudba de facto zanikla a bolo treba všetko postaviť nanovo," spomína A. Vantárová. Ako dodáva, "oprášila" staré choreografie, ktoré si ešte pamätala zo svojich folkloristických začiatkov jednou z prvých staronových bol tanec Na pažiti. "K tomu sme ešte čosi dorobili s pani Solčanovou a za dva mesiace sme mali kompletný program nacvičený. Pravdaže, problém bol s kým!? Dovtedy základ súboru tvorili stredoškoláci, čo bolo trochu nešťastné, lebo po štyroch rokoch sa stále vymieňal celý 'ansambel'. Rozhodla som sa preto siahnuť do mladších ročníkov a skúsiť to na nábor nám prišli 13-ročné decká, zobrala som ich a zacvičila. Bolo to takmer neuveriteľné, ale po polroku stáli na javisku," vysvetľuje, ako súbor prekonal ťažké časy, jeho šéfka.
Pravdaže, deti museli chodiť na nácviky trikrát do týždňa a tri hodiny dreli, aby všetko stihli. Akoby zázrakom sa podarilo zabezpečiť aj ľudovú hudbu Annin brat P. Kerekanič, ktorý hrá v humenskom Chemlone, pomohol a pomáha až dodnes. "Nedokázali sme síce úplne vzkriesiť spevácku skupinu, ale zamerali sme sa na individuality. Dnes v našom programe nájdete vystúpenia troch spevákov Róberta Sčerinu, Majky Petríkovej a Janky Čopíkovej. Ľudová hudba má šesť členov a v tanečnej zložke teraz máme 16 skúsených párov, ktoré dokážu prekryť celé vystúpenie," hovorí A. Vantárová. Ako dodáva, v repertoári majú hlavne tance zo Zemplína Krucenu, Parobsky, Zapuški a iné. "Nerobíme choreografie systémom pásma, ktoré má priblížiť divákovi istú časť roka napríklad zvyky na Jána alebo Vianoce, ako to bolo kedysi. Dnes je mimoriadne náročný chce vidieť stále čosi nové, takže aj my sme folklór museli dostať tak trochu do komerčnej sféry. Naviac, v zahraničí by sme so slovnými vstupmi mali problém, lebo by ich bolo nutné tlmočiť a celá choreografia by stratila na kráse," hovorí.
Aj preto vraj v repertoári súboru nájdete ruský či rómsky tanec. "Možno to nie je celkom slovenský folklór, ale je divácky atraktívny aj za hranicami Slovenska naň publikum reaguje veľmi emotívne," podotkne Anna Vantárová. Súbor totiž okrem vystúpení na východe republiky a najmä v Zemplíne chodieva prezentovať svoje umenie aj mimo krajiny do Maďarska, Poľska či na Ukrajinu a šikovné nôžky sninských dievčin v krátkych, vysoko sa krútiacich zemplínskych sukničkách, už mohli obdivovať aj Turci a Francúzi.
"Zostava súboru je teraz celkom stabilná, lebo aj stredoškoláci, ktorí odišli študovať mimo mesta, pravidelne chodia na nácviky. Nemáme problém s nedostatočným záujmom o naše vystúpenia a už vôbec nie o prácu v súbore. Žiaľ, k okrúhlemu jubileu sme dostali Danajský dar sninskí poslanci v júli bez nejakého upozornenia vopred narýchlo rozhodli, že mesto už o ďalšie podporovanie súboru nemá záujem a vraj sa máme pustiť na vlastné krídla. Proste sme zo dňa na deň zostali na dlažbe. Najhoršie bolo, že to bolo práve počas sezóny, keď máme najviac vystúpení a popri nácvikoch a množstvu cestovania sme museli vybaviť aj rýchle založenie občianskeho združenia," hovorí šéfka Vihorlatu. Napriek tomu sú vraj všetci členovia súboru odhodlaní ísť ďalej a nehrozí, že by súbor zanikol.
"Sú úžasný kolektív a keď ich vidím, cítim, že to aj napriek týmto problémom má zmysel. Čoskoro budeme organizovať tradičný nábor a verím, že nám pribudnú ďalšie talenty. Jedinou kompenzáciou za tie hodiny driny je, že ľuďom sa naše vystúpenie páčia ale aj tak to stojí za to," vyznáva sa. Veľmi ju vraj mrzia niektoré kuloárne reči, ktoré predchádzali odchodu súboru spod ochranných krídiel mesta. "Mnohí sa ma pýtali, či vraj naozaj zarábam 150-tisíc korún ročne. Skoro som si sadla, veď ja som pre MsKS pracovala len ako externista a za vedenie súboru som dostávala necelých dvetisíc korún mesačne. Ako zdroj tohto 'bludu' uviedli jednu zo sninských poslankýň. Toto ma bolí ešte viac ako samotné nútené osamostatnenie súboru bez varovania. A rovnako aj tých, pre ktorých je folklór drogou nerobíme ho pre peniaze, ale pre ľudí. Pre tých, ktorí ho chcú pozerať a počúvať a nechcú zabudnúť na svoje korene," dodáva na záver A. Vantárová.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
