vznikli také situácie najmä pri výstavbách fabrík, obrovských vodných diel, diaľnic... Tieto stavby na jednej strane priniesli tisíce pracovných príležitosti, dali pitnú vodu desiatkam dedín a miest, zlepšili infraštruktúru, na strane druhej však od základov zmenili život ľuďom, ktorí sa, hoci s odškodnením, museli proti svojej vôli vysťahovať zo svojich domovov. Jedno z najväčších takýchto presídlení v slovenských dejinách sa udialo pri výstavbe vodárenskej nádrže Starina v okrese Snina.
Zaniklo sedem dedín
V rokoch 1980-86 bolo spod Bukovských vrchov presťahovaných sedem rusínskych dedín. Podľa oficiálnych údajov vtedajšieho ONV vysťahovali 3500 obyvateľov. Po ich odchode tu vznikla Starina, dnes najväčší zdroj pitnej vody na Slovensku i v strednej Európe, ktorý zásobuje pitnou vodou celé východné Slovensko.
Ľudia s vysťahovaných obcí žijú dnes na iných miestach. Väčšina v Snine a Humennom, ostatní sú roztrúsení po celom východnom Slovensku. V týchto mestách po ich príchode vznikali samostatné mestské časti, kde si postavili domy, alebo sa presťahovali do pridelených bytov. V Snine je to lokalita Brehy, v Humennom Dubník. Vysídlenci si tu zvykli, majú svoje združenia a folklórne súbory, na svoj domov však s ťažkým srdcom spomínajú dodnes.
Stále sa vracajú
V lete cez víkendy je vo vysídlených obciach rušno. Ľudia, ktorí nedokážu zabudnúť na svoj domov, sa sem stále vracajú. "Za deň prejde cez závoru aj sto áut," hovorí pracovník bezpečnostnej služby. Ľudia chodia na miesta, kde stáli ich domy, ukazujú svojim deťom, kde kto býval, kde bola škola, krčma, kostol... V zarastených záhradách sa orientujú len podľa ovocných stromov a zvyškov základov... Navštevujú cintoríny, kde majú pochovaných svojich blízkych... Okrem cintorína v obci Starina, ktorá ako jediná zmizla pod vodou, ich nemuseli rušiť. Stretávajú sa na svojich pozemkoch, ktoré im ostali a kde si dnes postavili drevené prístrešky. "Každoročne sa v každej zaniknutej obci koná stretnutie rodákov, obyčajne v deň, keď sa tam kedysi konali odpustové slávnosti. Najprv je bohoslužba, potom spoločný obed, športové a kultúrne podujatia," hovorí František Kirňak, ktorí je predsedom Združenia vysídlencov z oblasti vodárenskej nádrže Starina v Snine.
Niektorí zostali až do smrti
O tom, že budú musieť odísť, sa obyvatelia dedín dozvedeli v sedemdesiatych rokoch, keď začali štátne firmy kopať prieskumné štôlne na miestach, kde sa mala budovať hrádza. Niektorí nečakali a odišli už vtedy. "Väčšina rodín pochopila vysťahovanie ako nevyhnutnosť a spolupracovala so štátnymi úradmi, aj keď odchádzali s ťažkým srdcom," spomína František Kirňak. Vysídlenie prebiehalo postupne, bolo závislé na počte pripravených vybudovaných bytov v Snine a Humennom.
Pravdaže, niekoľko obyvateľov sa s vysťahovaním nedokázalo zmieriť a odmietali odísť. Keď však do dediny prestal chodiť autobus, zatvorili tam obchod a vypli elektrinu, odišli takmer všetci. Zostalo len zopár posledných, ktorí kládli odpor. "S odstupom času dnes považujem za veľké šťastie, že sa vysídlenie v takom rozsahu podarilo. Vďaka tomu je dnes východné Slovensko na niekoľko desiatok rokov zabezpečené pitnou vodou. Ale bolo tam niekoľko ťažkých prípadov," potvrdzuje František Onderko, ktorý bol v tom čase zmocnenec Rady ONV v Humennom pre výstavbu vodárenskej nádrže Starina.
Ľudia dodnes spomínajú na Máriu Kriškovú z Ruského a Fečíka z Ostružníka - obaja zostali v dedinách ešte 2-3 roky po vysídlení a nakoniec vo svojich rodných domoch aj zomreli. "Nedalo sa s nimi dohodnúť. Nechali sme ich tam, lebo nepredstavovali žiadne riziko z hľadiska hygieny," spomína František Onderko.
Ako jedna z posledných odišla rodina Skirčakových z Veľkej Poľany. Keď vypli elektrinu, vyrábali si ju vlastným dynamom. "Nemali sme kam ísť, dom v Snine sme ešte nemali dokončený a peniaze, ktoré sme dostali ako kompenzáciu, nám na to nestačili. V jeden deň však prišli policajti s cigánmi a vysťahovali nás do nedokončeného domu," spomína Mária Skirčková. "Aj po dvadsiatich rokoch je nám za našou dedinou ťažko, tu nikdy nebudeme doma," tvrdí.
Kostoly búrali dynamitom
Najhoršie spomienky majú vysídlenci na búranie svojich domov. Tie od nich odkúpil investor Vodohospodárska výstavba š.p. Bratislava. Niektorí pôvodní vlastníci si ich za symbolickú cenu znova odkúpili, rozobrali a materiál použili na stavbu nových domov. Väčšina ľudí však odišla do pridelených bytov. "Ich domy búrali štátne firmy, strechy pálili a múry váľali buldozéry," spomína František Kirňak.
Kostoly, ktoré tu volajú cerkvi, vyhodili dynamitom do vzduchu. "Mohli zostať ako historické pamiatky," myslí si František Kirňak. Starí vysídlenci veria, že robotníkov za to stihol trest. "Všetci, ktorí na tom pracovali, vraj čoskoro umreli neprirodzenou smrťou," spomína Mária Karbačová z obce Ruské. Jediný kostol zostal v obci Dara - zachránili ho ľudia z 30 kilometrov vzdialeného Príslopa, ktorí prisľúbili, že ho budú využívať. Medzitým si však postavili vlastný a v kostole v Dare sa teraz koná len jedná omša za rok.
Prekrásnu nedotknutú prírodu v okolí vysťahovaných dedín dnes navštevujú najmä turisti. Cez turistický priechod na Ruskom sedle tade vedie medzinárodná turistická cyklotrasa do susedného Poľska. Pri obci Ruské slovenskí ochranári za holandské peniaze postavili zverinec, v ktorom sa pred vypustením do voľnej prírody aklimatizujú zubry hrivnaté. Pre vysťahovalcov však táto krajina zostane ich jediným domovom, aj keď už viac ako dve desaťročia bývajú niekde inde...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
