vojnového štátu deportovali a potom zmizli v pekle koncentračných táborov. Takto prvý samostatný štát v dejinách Slovákov položil do svojich základov vraždu svojich spoluobčanov.
Rusínska obec Kolbasov v Uličskej doline nesie svoju osobitnú historickú traumu. Aj židovskí obyvatelia tejto obce mali v minulom storočí tragický osud. Kolbasovskí Židia však prežili holokaust a po vojne sa vrátili domov. Násilná smrť ich zastihla až pol roka po skončení druhej svetovej vojny v ich rodnej dedine, keď si mysleli, že hrôzy, ktoré zažili sa už nikdy nebudú opakovať. Šiesteho decembra 1945 v Kolbasove banderovci brutálne vystrieľali jedenásť mladých Židov a ďalších štyroch v Uliči. Ich mená boli Šándor Stein, Ružena Steinová, Lenka Schonbergová, Estera Schonbergová, Estera Jakubičová, Sára Jakubičová, Gizela Grummerová, Mendel Pollak, Helena Pollaková, Sára Bergidová, Jozef Lieber, Gizela Lieberová, Estera Fakkovičová a Adolf Schächter.
Rekonštruovať kolbasovskú tragédiu na základe výpovedí vtedy žijúcich obyvateľov je čoraz ťažšie. V dedine žije už len zopár posledných pamätníkov tejto udalosti. Podľa ich rozprávania sa v tú mrazivú decembrovú noc zišli v dome Mendela Polláka Židia z Kolbasova i okolia. "Pollákov dom, kde bola pred vojnou krčma a obchod, bol jediným židovským, ktorý v Kolbasove zostal. Ostatné cez vojnu zhoreli, preto tam bývalo toľko ľudí," vysvetľuje vyše osemdesiatročný Ján Kič.
Ukrajinský nápis na kolbasovskom obecnom úrade hovorí, že obec oslobodila Červená armáda v novembri 1944. Vojna tu však vtedy neskončila. V ťažko dostupnej Uličskej doline totiž aj rok po oslobodení terorizovali obyvateľstvo ozbrojené banderovské bandy. Zdržiavali sa najmä v Novej Sedlici. Šiesteho decembra 1945 však zavítali do Kolbasova. "Prišli s koňmi na dvoch saniach, ktoré skryli do susedného dvora a potom išli k Mendelovi. Ten už mal v dome nachystaný tovar, chystal sa zasa otvoriť obchod. Židia si mysleli, že sa najedia, napijú a odídu," spomína Juraj Vojnár.
Ján Kič, ktorý sa na jar 1945 vrátil z frontu, sa v ten večer chystal s niekoľkými ďalšími chlapmi za robotou do Čiech. Chceli ešte zájsť k Mendelovi na horný koniec dediny kúpiť si fľašu na cestu, keď ich pred jeho domom prekvapili v tme banderovci. "Všetkých nás postavili k stene. Uprostred cesty stál ľahký ruský guľomet," hovorí. Kič chcel banderovcovi, čo stál najbližšie povedať, že pred pár mesiacmi s takým sám bojoval na fronte, ale ten naňho skríkol: "Choď nabok, lebo náhodou trafí guľka aj teba". Banderovcovi sa obávali, že by chlapi mohli zburcovať ľudí v dedine, preto im prikázali, aby čakali v poslednom dome. "Neposlúchli sme a poza humná sme utekali naspäť do dediny," hovorí Kič. Keď však začuli streľbu, zľakli sa a pobrali sa smerom do Stakčína, ako plánovali. Po ceste stretli vojsko. Armáda, ktorá nocovala v Dare v ten večer postupovala do Kolbasova, ale pre veľký sneh sa nedostala do kopca pred Príslopom.
Keď sa ráno odvážili ľudia vojsť do Pollákovho domu, našli tam zmasakrovaných Židov. "Ešte v ten deň nakázal richtár mŕtvych pochovať," spomína Juraj Vojnár. Všetkých ponosili do spoločného hrobu na židovskom cintoríne v obci. Asi o dva mesiace prišli Židia z Humenného, telá vykopali a odviezli na humenský cintorín. "Pomáhali im miestni ľudia, aby to zvládli každý dostal fľašu rumu," tvrdí Vojnár.
Existuje priamy svedok masakry v Mendelovom dome. Banderovci všetkých v dome postrieľali okrem Heleny Jakubičovej. Podľa Kiča, keď sa začalo strieľať, mladé dievča spadlo za posteľ a zakrylo sa perinou. Celú noc prežilo v dome s jedenástimi mŕtvymi. "Ráno Heňu našli, prišiel po ňu Žid z Ruského Potoka a hneď odišli do Humenného a potom vraj do Izraela," hovorí Juraj Vojnár. Dievča sa už nikdy do Kolbasova nevrátilo. Márne po nej roky pátral aj Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku.
Prešlo viac ako päťdesiat rokov, kým si židovské obete v Kolbasove dôstojne uctili. V roku 1996 odhalili na stene obecného úradu pamätnú tabuľu na pamiatku zavraždených. V minulom režime sa udalosť nepripomínala. "Nikdy sa tu nekonali žiadne pietne alebo spomienkové stretnutia. Oficiálne sa o tom nehovorilo," potvrdzuje Juraj Vojnár. Napriek päťdesiatim rokom mlčania, zostáva kolbasovská tragédia večným mementom o nezmyselnosti ľudskej nenávisti.
Kto boli banderovci?
Menom banderovci (niekedy benderovci) sa označovali skupiny ľudí, ktoré sa v závere 2. svetovej vojny sformovali z Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA). Meno dostali podľa Stepana Banderu, ktorý UPA viedol. Bola to ozbrojená zložka Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorá usilovala o obnovu samostatnej Ukrajiny. Jej príslušníci po napadnutí Sovietskeho zväzu fašistickou armádou využili situáciu a vyhlásili samostatnú Ukrajinu. Po tom, čo Nemci v roku 1941 ukrajinskú vládu rozohnali, bojovala časť UPA proti nim. V roku 1944 sa ale Nemci rozhodli banderovcov využiť, preto začala UPA bojovať proti postupujúcej sovietskej armáde. Po ich porážke početné skupiny banderovcov prešli do lesov v poľsko-ukrajinskom pohraničí, kde sa udržali aj po prechode frontu. Počítali s tým, že sa im podarí prejsť do Rakúska alebo Nemecka, kde dúfali, že získajú štatút vojnových zajatcov. Na územie východného Slovenska sa začali dostávať od leta 1945. Rabovali najmä jedlo, dobytok, šatstvo, alkohol a lieky. Ich hlavné sily však boli zlikvidované v Poľsku a na Ukrajine, na území Slovenska operovali až do roku 1947, keď proti zbytkom banderovcov zasiahla armáda a zbor SNB v tzv. Akcii B.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
