Trebišovský Maják svieti týraným ženám už päť rokov
Trebišov - Rozsiahlu rekonštrukciu zrealizuje do konca roka trebišovská pobočka Slovenského červeného kríža v špeciálnom zariadení pre obete domáceho
Lýdia Vereščaková
Externý prispievateľ
Písmo:A-|A+ Diskusia nie je otvorená
násilia, ktoré je známe pod názvom Maják. Podľa slov riaditeľky pobočky Libuše Babuľákovej sa v zariadení za necelých päť rokov existencie vystriedalo 245 klientiek s deťmi. Úprava priestorov umožní zvýšiť jeho kapacitu a zväčšiť dielňu, kde ženy v súčasnosti vyrábajú tkané koberce.
Maják, ktorý slúži ako záchytné zariadenie pre obete domáceho násilia z celého Slovenska, okrem poradenských služieb poskytuje aj ubytovanie, čím je unikátne. S kapacitou 25 miest je najväčším svojho druhu na východe republiky, podľa Babuľákovej je podobné až v Bratislave. "Mimovládne organizácie s celoslovenskou pôsobnosťou, s ktorými sme v kontakte od vzniku Majáka, totiž poskytujú len poradenstvo. Pokiaľ ide o ubytovanie, ich kapacity sú veľmi malé a nestačia. Za tých päť rokov sme si zvykli na to, že práve preto veľa týraných žien končí u nás. Od roku 2000, kedy sme vznikli, sa ich tu vystriedalo 245, väčšinou boli aj s deťmi," vysvetlila Libuša Babuľáková. V trebišovskom Majáku našli "azyl" ženy nielen z východu, ale aj z Komárna, Senice, Bratislavy či Dunajskej Lúžnej.
Cieľom zariadenia je poskytnúť im ubytovanie, poradiť im, ako majú ďalej riešiť svoje problémy, prípadne ich nasmerovať na konkrétne inštitúcie. Prvým krokom je ich ochota vymaniť sa s dlhoročného kolotoča domáceho násilia, druhým to, aby dostali druhú šancu - tú im dáva práve Maják. Doba pobytu v ňom je však obmedzená jedným rokom, dovtedy si musia nájsť trvalejšie bývanie. "Prípady, ktoré sme tu mali za tie roky, sú šokujúce - ženy prišli v úbohom stave, deprimované, zbité, niektoré nerozprávali aj 2-3 mesiace a to isté bolo s deťmi...Tie najťažšie prípady sme nasmerovali na pár mesiacov do liečebne v Hrani, kde sa dali do poriadku. Náš Maják je dôkazom, že domáce násilie si nevyberá vek ani vzdelanostnú úroveň. Najčastejšie sme tu mali stredoškoláčky vo veku 40-45 rokov, ale boli tu aj učiteľky, psychologičky, lekárky...Najmladšia mala 22, najstaršia 70 rokov. Väčšinou prišli s deťmi, najčastejšie s 2-3, ale mali sme aj ženy so siedmimi," spomína riaditeľka pobočky SČK.
Maják je financovaný z troch zdrojov - jeho zriaďovateľom je Košický samosprávny kraj, časť financií na jeho chod vyčleňuje SČK a symbolických 21 korún denne platia klientky. "Niektoré berú dávky, iné pracujú, ich deti sú v škôlkach, školách... Keďže chceme pomôcť aj nezamestnaným, koncom minulého roka sme zriadili tkáčsku dielňu, kde pracujú v rámci projektu aktivácií. Počas obdobia, čo sú u nás, im pomáhame pri riešení rozvodového konania a majú čas si vyriešiť bytovú otázku," upozorňuje riaditeľka, ktorá prísne stráži bezpečnosť klientiek aj tým, že nedovolí fotografovanie objektu ani žien, ktoré v zariadení sú. "V minulosti sa totiž niektorí tyranskí manželia na základe medializácie dozvedeli, kde ich ženy sú a potom sa sem snažili dostať - ako inak násilím, ba dokonca so zbraňou. Našťastie to vyriešila polícia, ale odvtedy sme opatrní - je to pre dobro žien a oni to chápu," dodáva.
Keďže Maják sídli v areáli zrušeného školského zariadenia, ktoré je v dezolátnom stave, SČK sa rozhodol ho kompletne zrekonštruovať a prispôsobiť súčasnému účelu. "Budova patrí mestu, ktoré nám ju prenajalo na 15 rokov za symbolickú korunu, čo si vysoko ceníme. Pravdou však je, že potrebuje veľkú opravu - jej súčasťou bude prestavba priestorov, vďaka čomu budeme môcť tkáčsku dielňu presťahovať do väčšej miestnosti a zvýšiť kapacitu zariadenia. Kvôli zníženiu režijných nákladov sa zrekonštruuje sa aj kotolňa, opraví strecha a vymenia okná, s čím sme už začali," povedala Babuľáková. Tento rok chce SČK preinvestovať na budove 3 milióny korún - z toho dva získali z rôznych grantov( naposledy od nadácie SOCIA, o čom sme už písali) a zvyšný milión prekryje z vlastných zdrojov a vďaka sponzorom.
Podľa riaditeľky za posledné dva roky došlo k výraznej zmene postoja polície a čiastočne aj štátnej správy k problematike domáceho násilia. Priznáva, že polícia každý prípad berie vážnejšie ako v minulosti a posuny nastali aj v ochrane obetí domáceho násilia - zaktivizovali sa mimovládne organizácie a vytvorila sa poradenská sieť, orientovaná na túto problematiku. "Žiaľ, najväčší blokom, ktorý to istým spôsobom neguje, je nedostatok ubytovacích kapacít pre týrané ženy. Maják a podobné menšie zariadenia slúžia len na krátky čas, potom si ženy musia nájsť vlastné ubytovanie. Žiaľ, mestá a obce sa k nim zatiaľ nesprávajú veľmi ústretovo - v poradovníkoch by ich mali uprednostniť. Realita je taká, že hoci píšu žiadosti na všetky strany, máloktorá si napokon nájde byt - za 5 rokov sa to stalo v siedmich prípadoch, kde sa nasťahovali do sociálnych bytov a v piatich si našli podnájom," dodáva na záver Libuša Babuľáková.