navštíviť svojich príbuzných na ukrajinskej strane. Priamo v obci koncom minulého týždňa slávnostne otvorili nový hraničný priechod pre peších turistov a cyklistov, ktorí budú využívať najmä miestni obyvatelia. O rozdelení obce na Veľké a Malé Slemence sa rozhodlo ešte za čias Stalina. Toto rozhodnutie drasticky zasiahlo do osudov stoviek Slemenčanov a definitívne poznačilo životy tunajších ľudí. Dedinčania, ktorí bývali na tej istej ulici a dennodenne si videli do okien a záhrad, sa kvôli oploteniu už nemohli stretnúť. Pred pár dňami si všetci vydýchli - deliace závory a umelo rozdelené rodiny sú už minulosťou.
Mnohí Slemenčania sa so svojimi príbuznými, bývalými spolužiakmi a kamarátmi z detstva nevideli desiatky rokov. Keď oplotenie rozdelilo obec na dve časti, mal dnes 75-ročný Mikuláš Tóth len 14 rokov. Na tieto udalosti spomína nostalgicky. „Oplotenie a závory nám začali postupne montovať uprostred obce v jeseni 1944. Aj keď už boli hotové, k rodine, ktorá bývala na ukrajinskej strane, sme ešte stále prebehovali. V štyridsiatom piatom však prišli aj hraničiari a vojaci a definitívne nás rozdelili. Neustále ju strážili, takže sme sa už na druhú stranu nedostali," zaspomínal si Mikuláš, ktorému na ukrajinskej strane zostala bývať stará mama, bratranci a spolužiaci zo školy.
Nový priechod, ktorý funguje priamo v obci len sedem dní, ešte na návštevu svojich príbuzných nevyužil, ale vraj tak čoskoro urobí. „Manželka sa už bola pozrieť a bola veľmi spokojná. Ja pôjdem, až keď budú lepšie cesty, lebo chcem ísť na bicykli. Pôjdem pozrieť známych - nielen do Malých Slemeniec, ale aj bratranca Vojtecha do neďalekej obce Paladi," dodal.
So svojou sesternicou sa po rozdelení nestretol dvadsaťšesť rokov ani Peter Lizák, ktorý od nej býva len pár metrov. Párkrát sa s ňou rozprával - cez závory. Na Ukrajinu neskôr cestoval autom cez oficiálny hraničný priechod, pričom musel prejsť viac ako sedemdesiat kilometrov. Podobne boli na tom viacerí dedinčania. Hoci ich príbuzní bývajú len na dohodenie kameňom, dostali sa k nim len „skratkou" cez Vyšné Nemecké. Navyše, počas vízového režimu museli ešte absolvovať cestu po víza na ukrajinský konzulát do 150 kilometrov vzdialeného Prešova.
Po umiestnení závor a oplotenia uprostred dediny komunikovali Slemenčania so svojimi príbuznými väčšinou poštou, mnohí totiž na ukrajinskej strane nemali telefóny. Posielanie listov k adresátovi vraj niekedy trvalo aj polroka. „Vieme, aká bola doba. Kým si list neprečítali v Moskve, tak k príbuzným nedorazil," dodal pán Mikuláš.
Starosta obce Ľudovít Tóth je rád, že sa konečne po dlhoročných rokovaniach s ukrajinskou stranou podarilo priechod vybudovať a dotiahnuť do úspešného konca. „Musí uplynúť niekoľko týždňov alebo mesiac, aby som vedel pochopiť, čo sa skutočne stalo," povedal.
Podľa obyvateľov Veľkých Slemeniec je na celom vyše 60-ročnom odlúčení najhoršie to, že sa so svojimi príbuznými nemohli nielen vidieť, ale ani dôstojne rozlúčiť. „Pred 20 rokmi mi zomrela stará mama, ani sme sa nemohli dostaviť včas na pohreb. Kým sme vybavili potrebné povolenia, ubehli aj štyri dni a bolo po pohrebe," povedal Dezider Lizák.
Podobnú skúsenosť má aj Mikuláš Tóth, ktorý chce okrem žijúcich navštíviť aj hroby svojich príbuzných. „Pred rozdelením sme mali jeden spoločný cintorín. Teraz máme každý svoj. Viem, kde sa na ukrajinskej strane nachádza, ale kde presne majú hrobové miesta moji známi, netuším. Kúpim nejaké vence a zájdem sa pozrieť aj tam," dodal.
Nový hraničný priechod je otvorený nielen pre dedinčanov, ale aj turistov denne od ôsmej rána do desiatej večera.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
