povel odistí kľúčom poistku závor nad stolom, vyjde ku kolesu vedľa domčeka a ručne zavrie závory. Vráti sa do domčeka, kým vlak prejde, zavolá do ďalšej stanice a po dvoch tónoch zloží. Keď vlak s asi 40 vagónmi prejde, vráti sa k závorám a točí kolesom opačne. Samozrejme, ručne. Je jednou z posledných „majsteriek" zanikajúceho remesla - závorár.
„Predtým som robila na železnici v Čiernej nad Tisou, kde aj bývam, ale moje miesto zrušili. Sem dochádzam každý deň autobusom už dva roky. Predtým tu bol nejaký starší pán, ale už odišiel na dôchodok," hovorí s úsmevom Sylvia Jaščegová a dodáva: „Tu sme vedľa seba tri takéto stanice - jedna je v Michaľanoch, druhá tu a tretia v Malej Tŕni. O prechode vlakov sa navzájom informujeme telefónom. Keď mi 4-krát zazvoní, viem, že pôjde vlak a stiahnem závory. Hneď potom dávam dvomi zvoneniami signál do Malej Tŕne."
Podľa nej „závorárstvo" nie je ťažká robota, hoci uznáva, že v treťom tisícročí už nemá celkom svoje opodstatnenie: „Ale ja som rada, že mám aspoň takúto robotu. Keď to tu zmodernizujú, prídem o ňu."
Denne spomínaný scenár absolvuje asi 30-krát, ale zvykla si: „Ono to možno vyzerá ťažko, ale kľuka sa krúti ľahko, chodia ju premazávať. Len párkrát sa stalo, že sa zasekla a autá museli čakať." Nevadí jej mráz ani dážď, priznáva, že najhoršia je na práci závorára samota: „Občas ma tu boli pozrieť deti, ale už sú veľké a neláka ich to. Väčšinou som tu celé dni sama a pomedzi dvíhanie závor počúvam rádio a lúštim krížovky."
Podľa hovorkyne Železníc SR Kornélie Blaškovej je v rámci Slovenska ešte stále 124 železničných priecestí s tzv. mechanickým ovládaním, ďalších 2 237 je vybavených svetelnou signalizáciou, resp. výstražným krížom: „Pri každom mechanicky ovládanom je asi 5 ľudí, ktorí sa menia v 12-hodinových zmenách. Samozrejme, fyzicky je tam stále len jeden."
Dodala, že tieto starodávne závory zostávajú najmä na vedľajších tratiach, kde nie je veľká frekvencia vlakov. „Niektoré majú aj okolo 100 rokov." Perličkou je, že dnes je už tieto archívne kúsky veľmi ťažké udržiavať, väčšina náhradných dielov sa totiž nedá v treťom tisícročí nikde zohnať. „Závorárstvo kedysi neodmysliteľne patrilo k železničiarskemu remeslu, ktoré je spojené s množstvom tradícií a často sa mu venovali celé rodiny, respektíve aj niekoľko generácií," dodala.
Rekordom sa na ručných závorách môže pochváliť manželský pár, ktorý pri nich prežil 30 rokov: „Obsluhovali závory v Pezinku, ale už sú na dôchodku."
Nepoprela, že toto remeslo je odsúdené na postupné odumieranie: „V súvislosti s intenzívnou modernizáciou železničnej infraštruktúry sa zabezpečovacie zariadenia na priecestiach postupne modernizujú alebo úplne odstraňujú, takže závorári časom nebudú potrební."
Moderným spôsobom riešenia sú tzv. mimoúrovňové križovania, kde už cesta nebude pretínať železničnú trať, okrem toho sa to rieši aj stavbou nadjazdov, resp. podjazdov: „Je to dané snahou znížiť nehodovosť na priecestiach."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
