Kičinková, ktorá je jednou z množstva vdov, ktoré zostali po vojakoch, ktorí tragicky zahynuli presne pred rokom po páde lietadla pri obci Hejce. Žena Mariána Illeša podľa našich informácií zostala v Trebišove, kde dostali pár mesiacov pred tragédiou byt, hoci jej manžel pochádzal z Lelesa. Odchodom riešila svoju bolesť manželka majora Martinčeka z Čiernej nad Tisou. Jeho rodina ju zobrala k sebe, dnes žije so synom Lukášom v Žiline.
Jana Kičinková hovorí, že práve ona asi spravila najlepšie, ale sama by to vraj nedokázala: "Nedokážem z obce odísť na dlhší čas, akoby ma tu niečo pútalo. Je tu Marekov hrob, chodím naň každý týždeň a raz mesačne dávam za neho slúžiť omšu. Aj pri ročnom výročí to tak bude. Hrob je stále vyzdobený...." Pri spomienke na chvíle, ktoré navždy zmenili život jej a synovi Marekovi, jej vstúpia do očí slzy: "Nedá sa na to zabudnúť, môj Marek bol skvelý človek, starostlivý otec. Strašne nám chýba - mne, synovi, rodičom, sestre, priateľom. Nad vodou ma drží práca, rodina a môj syn."
Naďalej zostala žiť so svokrovcami v Novosade, hoci pochádza z Hrane. Vysvetľuje, že celý dom museli presťahovať a prispôsobiť ho novým pomerom: "To ma trochu zamestnalo, akoby som tým mohla čosi zmeniť a zmierniť tú bolesť. Ale nefungovalo to, srdce človek neoklame aj keď popresúva veci v celom byte." Dvor, ktorý chcel Marek Kičinko prerábať, zostal "po starom"...
Psychicky jej pomohli aj ľudia z dediny: "Majiteľka obchodu ma radšej zobrala k sebe do prevádzky, aby som nebola sama. Práca mi pomáha, ale keď prídem domov, tá prázdnota sa nedá vyjadriť. Občas si poplačem, paradoxne ma upokojí náš syn Marek slovami: Mami, veď on je stále medzi nami. Nechápem, kde sa v ňom berie toľko sily a to má len desať rokov. Asi je po otcovi, aj on bol veľmi silný," dodáva. Trochu sa jej rozžiaria oči, keď hovorí o "malom" Marekovi, ktorý je vraj presnou kópiu otca. Nielen vzhľadom, ale aj povahou a záľubami: "Presne ako on, tiež ho zaujímajú stroje, autá. Aj ma to teší aj bolí, lebo mi ho veľmi pripomína."
Priznáva, že trvalo dlho, kým sa dokázala usmiať, pomohlo jej vraj stretávanie s manželkami ostatných vojakov, ktorí tiež zahynuli pri leteckom nešťastí: "Stretávame sa, dokonca sme boli spolu na dovolenke, mysliac si, že prídeme na iné myšlienky. Žiaľ, nepodarilo sa to, ale aspoň deťom bolo dobre." Bola sa pozrieť aj v kasárňach, dokonca na kopci pri obci Hejce, prijíma návštevy Marekových bývalých spolubojovníkov, ale pohľad na uniformu jej spôsobuje neskutočnú bolesť: "Je to ten divný pocit, keď to aj chcete a zároveň nechcete. Ale bola som...Som rada, keď prídu jeho kamaráti, ale viem, že sa im so mnou ťažko hovorí - chápem to... Ľahšie je to s inými vdovami a príbuznými obetí. S nimi sa viem rozprávať aj o tej tragédii a strate, ale aj o iných veciach, normálnych zo života...Keď sme tam spolu stáli na kopci, spájalo nás všetkých to isté. Niečo, čo nedokáže pochopiť nikto, kto to neprežil a neprišiel o blízkych za rovnakých okolností."
Peniaze, ktoré dostala od ministerstva ako odškodné, pre ňu neznamenajú nič: "Len viem, že prišli a ako prišli, tak aj zostali. Ani som sa ich nedotkla, neviem, na čo by mohli slúžiť. Keď prišli, pomyslela som si, že nechcem nič, ani halier. Chcela som a chcem jediné - naspäť svojho Mareka... Dodnes som si nedokázala pozrieť CD z Kosova a pohrebu v Prešove..."
Autor: lyv
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
