Senior JÁN OHORČÁK (71) zo Sobraniec je agilný občiansky aktivista, je predsedom občianskeho združenia Sobranský čvirkoš. Zaujíma sa o regionálnu históriu, o dianie na Slovensku, je aktívny na sociálnych sieťach, aktívne vystupuje na mítingoch a zhromaždeniach.
Z domu sa naučil, že treba „otvoriť ústa“ za správnu vec, nebáť sa vyjadriť svoj názor a stáť si za ním. Doma síce prorokom nie je, neváha však precestovať stovky kilometrov a byť všade tam, kde sa žiada prejaviť občiansky postoj. Rovnako ako politici, aj on má na stretnutiach s nimi svoju „ochranku“.
Ján Ohorčák na Humenskom festivale slobody pri príležitosti 35. výročia Nežnej revolúcie prečítal Pozdrav Česku. V Humennom vznikol aj náš rozhovor.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako je to s občianskym aktivizmom v Sobranciach,
- čo sú čvirkoši a prečo majú v Sobranciach súsošie,
- koľko hrobov utečencov opravil s Ferom Guldanom,
- prečo má na stretnutiach politikov vlastnú ochranku,
- ako pomáha Ukrajine.
Keď sa povie občiansky aktivizmus v Sobranciach, každému hneď ako prvé napadne Ján Ohorčák. Už ste si na to zvykli?
Bohužiaľ, v Sobranciach nás nie je veľa. Teoreticky aj prakticky som to ja.
Ako ste sa dostali k občianskemu aktivizmu? Aké cesta k nemu viedla?
Žiada sa mi povedať, že kľukatá. Hlavná však bola výchova z domu. Človeka formuje rodina. Otec pracoval ako bankový úradník, mama bola robotníčka, šička v pridruženej výrobe. Vždy si v robote „otvárala ústa“. Pre svoju priamosť a odvahu bola akousi tlmočníčkou nespokojnosti a požiadaviek svojich kolegýň majsterke, a tak ju všetci vnímali.
Aktivity ste začali skúmaním zabudnutej regionálnej histórie.
Presne tak. Vyhľadával som zaujímavých ľudí z mesta a okolia, ktorí urobili niečo pre Sobrance, ba dokonca pre svet. Spolu s kamarátom, ktorý je už nebohý, sme sa snažili presviedčať mocných, aby sa venovali problémom obyčajných ľudí, zastávali sme sa slabších, ale aj tých, ktorí sa už seba zastať nemôžu. Tak ma v Sobranciach vnímajú a na akciách dávajú pozor, aby som „nevyrobil škandál“.
V roku 1998 som sa zoznámil s výtvarníkom a sochárom Ferom Guldanom. Súsošie Sobranski čvirkoše je našou prvou spoločnou aktivitou. Založili sme občianske združenie Sobranský čvirkoš. Voľakedy, keď sa Sobrančania vracali v nedeľu zo svätej omše z kostola, ženy sa ponáhľali domov variť. Chlapi ostávali postávať na bývalom drevenom moste, opierali sa o zábradlie, fajčili, žuli bagov, teda tabak, rozprávali sa a pľuli, teda čvirkali do vody. Odvtedy Sobrančanom prischla prezývka Čvirkoši.
Gazdovia debatovali o miestnom dianí, o zbere úrody, o svadbách, o vzájomnej výpomoci pri kosení lúk, o budovaní obydlí, skrátka dohadovali spoluprácu aj obchody. Naša generácia, ani generácie po nás už nepoznajú, ako sa tu kedysi žilo. Preto sme to chceli pripomenúť, nie je to vymyslené, je to história.
Prečo Sobrančanov volajú Čvirkoši? Gazdovia postávali na moste a čvirkali do vody Čítajte Potom nasledoval pamätník židovským spoluobčanom zavlečeným do koncentračného tábora Osvienčim.
V roku 1944 odviezli všetkých Židov z mesta a okolia do Užhorodu do tehelne, odtiaľ ich deportovali do koncentračného tábora a zavraždili ich. Pokladal som za potrebné priblížiť obyvateľom mesta túto tragédiu, ktorá sa ma veľmi dotkla. Chcel som na ňu poukázať, aby sa na ňu nezabudlo.
Pamätník deportovaných vytvoril Fero Guldan. Pre pamätník som sa pred štyrmi rokmi dokonca dostal do konfliktu s vedením mesta. To nám vyčítalo, že sme ho postavili aj napriek zamietavému stanovisku vlastníka pozemku, teda mesta Sobrance, a že sme konali v rozpore so stavebným zákonom. Dokonca nám udelili pokutu a vyzvali nás, aby sme ho odstránili. Vraj mal pamätník stáť na dôstojnejšom mieste. Na svojom mieste stojí dodnes.
Mesto vyzvalo občianske združenie, aby odstránilo pamätník deportovaným Židom Čítajte Zaujímali ste sa aj o osudy utečencov.
Treťou našou spoločnou aktivitou s Ferom Guldanom boli hroby utečencov. Cez zelenú ukrajinsko-slovenskú hranicu ich prevádzali prevádzači a mnohí utečenci ťažký prechod neprežili. Sú pochovaní v prihraničných obciach, v katastroch ktorých sa našli ich ostatky. Zmapovali sme hranicu po celej dĺžke a zistili sme, že je tam asi dvadsať hrobov utečencov.
Treba zdôrazniť, že utečenci išli za slobodou. Opustili svoje krajiny, v ktorých sa alebo viedli občianske vojny, alebo vládla diktatúra. Predali doma majetok, aby mohli zaplatiť prevádzačom a na niektorých čakala smrť v lesoch na hranici. Je možné, že takýchto utečencov je viac, ich ostatky sa však nepodarilo nájsť.
Opravili sme sedem hrobov na Sobransku, ostatné sú v okrese Snina. S Ferom sme kamaráti, na 25. novembra ma pozvali do Košíc na prezentáciu knihy o ňom. Dokonca som do nej dodal svoj príspevok o tom, že sme spolu zažili kadečo.
Pravidelne chodievate na besedy a diskusie s politikmi, zapájate sa do nich otázkami. Nie je vám ľahostajné dianie v našej krajine?
Samozrejme, že nie. Vývoj smeruje kdesi celkom inde, ako sme si mysleli. Už to znie ako klišé, že za slobodu a jej udržanie treba bojovať. Naša vláda nás ťahá na všetky štyri svetové strany, s Ruskom-agresorom je naklonená spolupracovať. Vyhlasuje, že Ukrajine vraj nedáme ani náboj, a pritom Slovensko za peniaze predáva náboje a zbrane Ukrajine. U nás ľudia chcú mier, ale podľa Putina.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
