Počas pamiatky zosnulých si návštevou cintorína spomíname na všetkých príbuzných a známych, ktorí už nie sú medzi nami. Mnohí z nich boli pochovaní ešte v čase, keď ľudia umierali doma a na odchod na druhý breh ich pripravovali ich najbližší.
SIMONA RADOVÁ, historička a etnologička, pre Korzár porozprávala o tom, aké zvyky a rituály spájali naši predkovia začiatkom minulého storočia s odchodom z tohto sveta.
„Voda z umývania mŕtveho sa mohla použiť na čiernu mágiu, preto sa radšej hneď odstraňovala. Takisto odstrihnuté vlasy, nechty – museli sa spáliť, zakopať alebo pustiť dolu vodou, aby nemohli byť zneužité na čiernu mágiu.“
Zvyklosti spojené s pochovávaním vo vidieckom a šľachtickom prostredí na prelome 19. a 20. storočia, archeologické nálezy spojené s pohrebnými zvykmi v období praveku a stredoveku, ako aj mumifikované ľudské pozostatky z mesta Vác ponúka múzeum v Trebišove výstavou s názvom Etnológia smrti… obraz zomierania a kultu mŕtvych.
V rozhovore sa dočítate:
- ako človek vedel, že sa blíži smrť,
- prečo sa niektoré duše vracali zo záhrobia,
- čo robili pozostalí s ostrihanými nechtami nebožtíka,
- aký zvyk pred karom sa dnes už vytráca,
- ktoré zaujímavé artefakty môžete vidieť na výstave v Trebišove.
Bola smrť aj pre našich predkov takým strašiakom a tabu, akým je dnes?
Oni vnímali smrť ináč. Vedeli, že sa jej nedá vyhnúť a boli pripravení prijať pominuteľnosť života skôr ako samozrejmosť. Aj keď aj pre nich bolo nesmierne ťažké rozlúčiť sa s milovaným človekom. Tak ako pre nás. Dnes po smrti blízkej osoby ľudia často vyhľadávajú terapeutov, ale naši predkovia takú možnosť nemali. Stretávali sa a rozprávali celé rodiny a susedia pri tom, ako chystali nebožtíka na pohreb. Vedeli, že preňho urobili maximum a mohli dať svojim emóciám voľný priebeh. Nebola to hanba, bolo to normálne.
Kedysi ľudia zomierali doma, dnes sa to deje väčšinou v nemocnici, možno aj preto brali naši predkovia smrť prirodzenejšie...
Áno. Vytrácajú sa aj pohrebné zvyky a mladá generácia už o nich nevie skoro nič. Tým, že vznikli domy smútku, celý proces prípravy nebožtíka sa už nevykonával doma, ale mimo domova. Už ani strach z nebožtíka nie je taký, aký bol kedysi. Rodina vykonala všetky rituály tak, ako to bolo zaužívané, aby bola duša nebožtíka spokojná a mohla odísť. Aj dnes sa ešte niektoré zvyklosti vykonávajú, ale veľa ich zaniklo.
Ako sa naši predkovia pripravovali na svoj odchod zo života?
Veľmi dbali na to, aby sa pripravili na smrť nielen materiálne odevom a truhlou, ale predovšetkým duchovne. Vyrovnať si účty, zmieriť sa s príbuznými, ak mali medzi sebou nejaký problém. Naši predkovia verili tomu, že všetko je vopred stanovené a aj osud človeka je pevne daný. Takisto deň a hodina jeho smrti. Chceli sa preto na to aj pripraviť. Na našej výstave prezentujeme nielen pohrebný rítus, čiže ten spôsob uloženia tela, ale aj pohrebné zvykoslovie, ktorého súčasťou je predzvesť smrti.
Smútková poradkyňa: Najlepšie je, keď sa kar zvrhne na radostné spomínanie Čítajte Ľudia mali tušenia o tom, že sa blíži smrť?
Mohli mať, pretože boli veľmi spätí s poverovými zvyklosťami a tradíciami. Predzvesť smrti videli v snoch, veštení alebo v prírodných úkazoch. Verili, že sny o smrti sú tie, kedy sa ľuďom snívalo o ceste, o chlebe, mútnej vode, o bielení domu, o vypadnutí muriva zo stien, o svadbe, ženíchovi, neveste, družičke, o zamotaných vlasoch, blate, tkaní, kúpaní v kalnej vode, o červenej farbe, vytiahnutom zube...
Tých znamení bolo veľmi veľa. To aby sa človek bál ísť spať.
Bolo to tak, áno. Predzvesťou mohli byť aj prírodné javy ako padajúce hviezdy či prudká víchrica, ktorá prišla odrazu. Alebo agresívne brechajúci pes z ničoho nič, mňaukanie mačky, kuvikanie kuvika, dvere, ktoré sa otvoria samy od seba. A taká klasika ako spadnuté zrkadlo alebo obraz. Aj to, keď sa zlomí pružina v hodinách.
Nepríjemnú predtuchu ste mohli mať aj počas štedrovečernej večere, keď ste pri rozkrojení jabĺčka dostali hnilú časť alebo kúsok s červíkom. Mohlo to znamenať chorobu alebo smrť. Aj zo sfukovania sviečky vedeli naši predkovia niečo vyčítať. Keď šiel dym hore do stropu, znamenalo to, že nasledujúci rok bude v poriadku. Keď šiel dym k dverám alebo oknu, znamenalo to niečo zlé, alebo aj smrť.
Keď si všimli takúto predzvesť smrti, čo od tej chvíle robili? Ako sa na svoj koniec pripravovali?
V prípade chorých a starších ľudí sa snažili vysporiadať si v rodine všetky konflikty, aby mohli odísť v pokoji.
Ktorým obdobiam a historickým územiam sa venuje výstava Etnológia smrti – obraz zomierania a kultu mŕtvych?
Je to autorská výstava našich maďarských kolegov z Békešskej Čaby, kde žila aj slovenská menšina, ktorá sem priniesla mnoho zvykov z nášho územia. Výstavu sme doplnili aj o slovenské pohrebné zvykoslovie. Ide o oblasti južného Zemplína, ale aj z iných regiónov Slovenska. Zvyky sa týkajú konca 19. storočia a začiatku 20. storočia.
Mumifikované pozostatky boli zapožičané z Maďarského národného múzea – Centra verejnej zbierky (Magyar Nemzeti Múzeum Közgyűjteményi Központ) v Budapešti. Kostrové pozostatky z doby bronzovej a stredoveku nám zapožičal Krajský pamiatkový úrad Košice.
Trebišov cez eurofondy obnoví Andrássyovské mauzóleum za vyše 400 000 eur Čítajte Čo sa dialo bezprostredne po tom, čo človek zomrel?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
