Prvú maľovanku vydala pred šiestimi rokmi po tom, ako ju dva roky nosila v hlave. Učiteľka výtvarnej výchovy, umenia a kultúry na Gymnáziu Ľ. Štúra v Michalovciach LUCIA CHOCHOLÁČKOVÁ (45) chcela zaujať svojho malého syna obrázkami budov. Miluje architektúru a jej slovenské hrady, zámky, kaštiele a pamätihodnosti miest sú „roztancované“ a veselé. Odvtedy má na konte už takmer desiatku maľovaniek, najnovšiu s pamätihodnosťami slovenských miest. Jej maľovanky mnohorako využívajú na hodinách učiteľky v materských i základných školách.
Kreslí a maľuje, ilustruje knihy, v škole vedie knižnicu. Venuje sa arteterapii a sama je vraj najlepším príkladom toho, že v praxi funguje. Zdôrazňuje, že bez umenia nevie žiť a prednosť má aj pred umývaním okien. Za sebou má niekoľko autorských výstav v rôznych mestách na Slovensku. Túži vystavovať v zahraničí.
V rozhovore sa dočítate:
- Kedy a prečo vytvorila prvú maľovanku,
- prečo jej učarovala architektúra,
- ako deti vnímajú roztancované budovy,
- ako a kde sa dajú maľovanky využiť,
- či chodia žiaci do školskej knižnice,
- čo pre ňu znamená umenie,
- po čom túži.
Prvú maľovanku ste vydali pred šiestimi rokmi. Čo v nej bolo?
Ako prvú som si vybrala Bratislavu, hoci Košice sú krajšie. Mala som vtedy malého syna. Nemal ani dva roky. Ukazovala som mu rôzne obrázky budov, páči sa mi architektúra. Už od základnej umeleckej školy som milovala architektúru, maľovala som rôzne objekty. Už vtedy boli „roztancované“, línie krivoľaké. Vtedy ma podľa štýlu nevedeli zaradiť, teraz som už zaradená do abstraktného alebo magického realizmu.
Synovi som kreslila obrázky rôznych budov a on ich vyfarboval. Veľmi sa mu to páčilo. Povedala som si, že keď sa to páči jemu, možno sa to bude páčiť aj iným deťom. Začala som systematicky pracovať na príprave maľovanky. Trvalo to dva roky.
Zo začiatku ma nahlodávali pochybnosti, či je to dobré a či to nie je zbytočné. V obchodoch som videla len maľovanky s rôznymi postavičkami. Architektúra a pamiatky chýbali. Máme také nádherné Slovensko, všetky tie kostoly, katedrály, hrady, zámky, kaštiele. Rozhodla som sa priblížiť ich deťom i dospelým.
S akým ohlasom sa stretlo vydanie maľovanky?
S pozitívnym. Ľudia mi vraveli, že je to výborný nápad, že by som v tom mala pokračovať. Hneď druhé boli Košice, je to nádherné mesto s osobitou atmosférou, úžasnými domami. Vždy tam niečo nové objavím.
Snažím sa nabádať ľudí k tomu, aby nechodili so zvesenou hlavou a nepozerali sa do zeme, ale zdvihli zrak a pozerali sa hore a obdivovali krásu budov. Potom prišiel na rad Prešov, kde som študovala na vysokej škole, neskôr Bardejov.
Maľovanky môžu slúžiť aj ako učebná pomôcka.
Určite. Vychádzajú z reality. Obsahujú všetko, čo budova má a bez problémov sa dá rozpoznať. Môžu slúžiť aj ako pexeso, puzzle. Vytvorila som aj mapu Slovenska a na ňu sa dajú umiestniť mestá a budovy.
Maľovanka sa dá vyfarbiť akvarelom, akrylom, pastelkami, obrázky sa dajú zarámovať. Používam ich pri práci s deťmi i dospelými, slúžia aj ako pomôcka pri arteterapii aj ako protistresové maľovanky.
Vytvorili ste aj maľovanku Michaloviec a v roku 2021 ste dostali za ňu cenu primátora mesta.
Chcela som Michalovce ukázať svetu a spropagovať ich. V maľovanke je navyše aj pexeso. Deti učím najzaujímavejšie miesta a príbehy a povesti, ktoré sa k nim viažu. Spolupracovala som s regionálnym historikom Martinom Molnárom, kronikárom a pracovníkom Zemplínskeho múzea, pomohol mi vybrať zaujímavé miesta a priblížil mi zaujímavosti, ktoré sa k nim viažu.
Deti veľakrát ani nevedia, kde sa čo nachádza a že je to také významné a zaujímavé. Nevedia to ani mnohí dospelí, nevšímajú si architektonické zvláštnosti. Maľovanky teda slúžia nielen na kreslenie a maľovanie, ale aj na rozprávanie a rozhovor.
Využívajú maľovanky na hodinách aj kolegyne učiteľky?
Maľovanky používajú kolegyne v materských školách a na prvom stupni základných škôl, a to nielen v Michalovciach, ale aj v Bratislave. Uvažovala som nad tým, aby sa maľovanky stali oficiálnou učebnou pomôckou schválenou rezortom školstva. Myslím si, že by to bolo reálne. Mám podporu našej školy.
Doposiaľ som robila maľovanky skôr ako hobby, ale podľa spätnej väzby je to aj dobrá vzdelávacia pomôcka. Maľovanky sa dostali aj do zahraničia, napríklad do Nemecka. Preto som uviedla názov mesta a pamätihodnosti nielen v slovenčine, ale aj v nemčine a v angličtine.
Čomu ešte chcete maľovanky venovať?
V najnovšej maľovanke sú kaštiele, hrady a zámky. V pláne mám vydať ešte kostoly a katedrály. Vždy vyberám najznámejšie miesta a mestá zo všetkých krajov Slovenska.
Názory ľudí na zaujímavosti v ich meste som zisťovala v ankete cez sociálne siete. Riadim sa nielen vekom pamiatky. Ponuky mám na Banskú Bystricu, na Stropkov. Rozmýšľala som aj nad Tatrami, kde by som prepojila prírodu s tatranskou architektúrou.
(zdroj: Archív L. Chocholáčkovej)Ako vnímajú deti vaše „roztancované“ pamätihodnosti?
Oveľa lepšie ako dospelí. Tí riešia, prečo je to nakrivo, prečo línie nie sú rovné. Deťom to vôbec neprekáža, tým, že im ponúknem niečo neštandardné, podporujem ich fantáziu. Deti sú hravé, kreatívne a posúvajú hranice fantázie.
Keď porovnám súčasné deti s tými spred dvadsiatich rokov, stále sú do určitého veku kreatívne, internet a sociálne siete ich tvorivosť nebrzdia, len dopĺňajú. Berú ich ako zábavu, ako hru. Deti treba zaujať a prebudiť v nich kreativitu.
S dospelými robím arteterapiu. Dospelí sú vyčerpaní, vyhoretí, ale dokážu posúvať vlastné možnosti. Veľa dospelých hovorí, že nevedia kresliť, keď však s nimi začnem pracovať, zistia, že to tak nie je. Dospelí majú túto schopnosť v sebe ešte z detstva, len treba udrieť na správnu strunu, treba začať, nebáť sa, potrebujú prvotný impulz, a potom to už ide.
Prečo práve architektúra?
Na túto otázku neviem presne odpovedať. Architektúra je monumentálna, doslova ohuruje, čo všetko človek dokázal postaviť. Je obdivuhodná. Po prírode, ktorá je dokonalá, nasleduje u mňa architektúra. Napríklad v kostole a na lúke zažívam rovnaký pocit dokonalosti a naplnenia.
Ste michalovská rodáčka?
Rodičia sa prisťahovali do Michaloviec za prácou zo Šale. Mala som vtedy štyri roky. Cítim sa ako Michalovčanka, žijem tu už 41 rokov. Michalovce sú moje mesto, narodili sa tu aj moji dvaja synovia.
Na základnej umeleckej škole ma k umeniu pritiahol pán učiteľ Ladislav Fedorík, vynikajúci maliar krajiniek. Obdivovala som jeho ako človeka aj jeho tvorbu a tiež som sa chcela stať maliarkou. Kreslila som všade, kde sa dalo.
Umelecké vlohy mala otcova mama, vyšívala obrazy, teta sa venovala úžitkovej grafike. U mňa sa najviac prejavila chuť tvoriť, maľovať, byť kreatívna. Cez umenie spoznávam ľudí, históriu, sledujem život. V Prešove som na univerzite vyštudovala výtvarnú výchovu, umenie a kultúru. Chcela som vyštudovať učiteľstvo. Postupne prechádzam rôznymi štádiami a etapami, vyvíjam sa.
Venujete sa vlastnej tvorbe.
Maľujem akrylovými a olejovými farbami. Okrem architektúry aj zátišia, krajinky, rozprávkové portréty. Ilustrovala som rozprávky pre deti vo východniarčine od Jozefa Jenča. Pretaviť text do obrázku bola pre mňa nová výzva. Spočiatku to bolo náročné. Spolupracovali sme s autorom, prešli sme spoločne každý obrázok, rozprávali sme sa o ňom. Chcela som mu dať pridanú hodnotu. Inšpirovala som sa našimi starými ilustrátormi, študovala som ich, prezerala som si ich ilustrácie k textom.
Vytváram obrazy štýlom 3D efektu, z rôznych uhlov pôsobia trojrozmerne. Škola je aj mojou galériou, visia všade na stenách. Obrazy si všímajú kolegovia aj žiaci. Keď náhodou nejaký vymením, hneď si to všimnú. Je to dobre, lebo som ich prinútila pozerať sa nahor. Neďaleko školy mám ateliér, kde tvorím aj vykonávam učebné aktivity pre deti zo školy.
(zdroj: Archív L. Chocholáčkovej)Vediete aj školskú knižnicu. Navštevujú ju žiaci?
Prebrala som ju a zmenila som ju podľa svojich predstáv. Chcela som, aby bola útulná, príjemná, aby sem deti chodili, čítali a vracali sa. Vzadu je kútik na arteterapiu.
Knihy sú presne to, čo maľujem, len je to písané slovo. Každému čitateľovi sa pri čítaní rodia v hlave predstavy, priťahuje ho a musí ju dočítať, o to sa snažím aj ja vo svojich obrazoch, aby neboli prvoplánové, aby poskytovali priestor predstavivosti a fantázii a zaujali pozornosť diváka.
Spomenuli ste arteterapiu. Využívate ju pri deťoch i dospelých?
Presne tak. Nie je to psychoterapia, je to doplnok pre ľudí, ktorí potrebujú vyriešiť problém, zistiť, v čom ich ťažkosti spočívajú. Veľakrát sa o problémoch nerozprávame, ale v procese tvorby sa objaví riešenie problému a ľudia odchádzajú uvoľnení.
Fyzická práca v záhrade, športové či umelecké aktivity, prechádzky v prírode, canisterapia - toto ľudia potrebovali odjakživa, aj pred nami. Je to návrat k našej prirodzenosti. Nemyslím si, že dnes je úzkosti a psychických porúch viac.
Potrebujeme sa vrátiť k týmto prirodzeným veciam. Internet a sociálne siete nám otvorili nové možnosti, máme ich využívať, treba však poznať mieru. Aby boli naším sluhom, a nie naším pánom. Toto učím aj deti v škole. Ísť si vonku poskákať, ísť na prechádzku, presádzať kvety.
Aké máte tvorivé plány?
Mojím snom je vystavovať v zahraničí. Keď som začínala, podmienkou bolo, že musím mať akademické vzdelanie. Teraz to už nie je až také dôležité. Umenie je subjektívna a komerčná vec. Veľkú úlohu zohráva tiež náhoda, šťastie, skúsenosti, väzby. Vyhľadávam ľudí, ktorí fungujú v podobnom móde ako ja. Mám pocit, že sa vraciame k tradičnému umeniu, že umenie už nemusí krátkodobo ohurovať a šokovať konzumentov.
Ste pozitívny a optimistický človek?
Všetky moje diela sršia optimizmom, sú veselé, hravé, šťastné. Sú pozitívne. Práve kreslenie a maľovanie ma vždy držalo nad vodou, pomáhalo mi prekonávať životné ťažkosti.
Aj pre mňa je to arteterapia. Môžem poslúžiť ako najlepší príklad, že to funguje. Bez toho už nedokážem žiť, keď mám tvorivú chvíľku, všetko hodím za hlavu a tvorím. Neumyté okná môžu počkať. Všetci to vedia a rešpektujú to. Človek je stvorený na to, aby vytváral hodnoty, som o tom presvedčená. Človek by mal prekračovať svoje možnosti a nemal by zbytočne prehajdákať svoj život.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
