Slováka v službách agresora zajali Ukrajinci, v dedine ho nevideli od vraždy sesternice

BEŽOVCE. „Je to už, tuším, 18 alebo 19 rokov, čo ho ľudia v dedine nevideli. A zrazu sa odniekiaľ opäť vynoril a zase je to niečo negatívne. Bez takejto pozornosti by sme sa určite zaobišli,“ reagoval starosta Bežoviec v Sobraneckom okrese Luděk Hamšík (Smer) na meno tamojšieho rodáka Jaroslava Halajčika.

Ide o prvého vojaka pochádzajúceho zo štátov Európskej únie, ktorého zajala na svojom území ukrajinská armáda v službách ruského agresora. Na prípad upozornil český Deník N, ktorému sa podarilo so zajatým Slovákom rozprávať pod dohľadom ukrajinskej tajnej služby SBU.

Slovenský žoldnier v rozhovore tvrdil, že do Ruska vycestoval ako turista a v Moskve sa nechal naverbovať do ruskej armády za vidinou získania tamojšieho občianstva, zhruba dvojtisícového mesačného žoldu a neskoršieho bývania na Sibíri, ktoré si Jaroslav vysníval, aby bol ďaleko od civilizácie.

Dávno pred nástupom do ruskej armády však Slovák okúsil zabíjanie aj doma. Vo vlastnej dedine a vlastnej rodine.

Sesternicu dobili a potom utopili

Na jeseň v roku 2005 totiž ešte ako 17-ročný zavraždil spolu s o rok mladším kamarátom sesternicu Moniku. Ich obeť mala 19 rokov. Pri vražde bola aj Jaroslavova 12-ročná sestra.

Pred vylákaním svojej obete na cintorín fetovala trojica toluén. Potom sa skupinka rozhodla vykonať satanistické rituály. S tým však Monika, ktorá sa medzitým pripojila k bratrancovi, sesternici a ich kamarátovi, nesúhlasila.

Hnev chlapcov prerástol do bitky. Mladú ženu začali škrtiť, po páde na zem jej kopali do hlavy a hrude.

Potom ako upadla do bezvedomia, sa dohodli, že ju usmrtia. Najprv sa ju snažili zaživa pochovať v staršom hrobe, no nedokázali odtlačiť jeho ťažkú kamennú dosku.

Dobité dievča potom vliekli ku kanálu, cez ktorý pretekala voda, siahajúca asi po kolená. Pridržiavali jej hlavu pod vodou dovtedy, kým neprestala javiť známky života. Jaroslavova maloletá sestra zatiaľ dávala pozor, aby ich nikto nezbadal.

Psychológ: Páchatelia sú emočne plochí a labilní

Dvojica murárskych učňov skončila v rukách polície po troch dňoch. Na súde sa k vražde v celom rozsahu priznali. Bránili sa tým, že ich k tomu naviedol hlas satana.

Mladíci sa podrobili pozorovaniu na psychiatrickom oddelení Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Odborníci došli k záveru, že ani jeden z nich nie je duševne chorý. Pripustili, že rozpoznávacie a ovládacie schopnosti mladistvých boli v čase skutku znížené, ale len v nepodstatnej miere vplyvom toluénu.

Jeden zo znalcov z odvetvia psychológie dospel k záveru, že obžalovaní sú emočne plochí, labilní a že u Jaroslava vystupuje do popredia agresivita. Prognózu ich prevýchovy označil za značne sťaženú.

Senát súdu im nakoniec uložil osem a deväťročný trest. Vyšší dostal Jaroslav, u ktorého našla polícia aj marihuanu a pred tým bol podmienečne odsúdený za ublíženie na zdraví.

Starosta: Okamžite som ho spoznal

Starosta nám potvrdil, že atmosféra v obci s takmer tisíckou obyvateľov a štyrmi kostolmi bola po vražde mladej ženy ťažká.

„Trvalo to možno rok, kým sa to vrátilo ako-tak do starých koľají. Určite pomohlo, že sa to na súde neťahalo dlho. Okamžite po vražde skončili chlapci vo väzení, Jaroslav tam strávil, tuším, deväť rokov. Po odpykaní trestu sa už domov nevrátil. Čo viem, odišiel pracovať niekam do Anglicka,“ opísal situáciu starosta.

Po tom, ako odznelo v médiách meno zajatého slovenského žoldniera, vedel okamžite, o koho ide.

„Samozrejme, že som si to hneď uvedomil. Spoznal som ho na fotkách podľa čŕt tváre, aj keď tam bol úplne vyholený bez vlasov, ako chlapec ich mal husté. Poznal som ho dobre ešte zo základnej školy. Opäť sa rozhodol, ako sa rozhodol, no je svojprávny a tak musí za svoje skutky niesť zodpovednosť, či už na Ukrajine alebo tu doma za službu v cudzom vojsku,“ uviedol starosta pre Korzár.

V tejto chvíli nám nevedel povedať, či slovenské úrady vykonávajú kroky, ktoré by mali viesť k Jaroslavovmu presunu na Slovensko. „Zatiaľ nás v tejto otázke nikto nekontaktoval,“ dodal Hamšík.

Súvisiaci článok

Súvisiaci článok Fico vás ťahá do Ruska, vravia nám Ukrajinci. Zbierku na muníciu si v Užhorode cenia Čítajte

Ľudia nezabudli ani po rokoch

Oslovili sme aj rodičov zajatého vojaka, ktorí v obci stále bývajú. O rozhovor nemali záujem.

V obci sme sa však rozprávali s viacerými obyvateľmi. Všetci si na Jaroslava i vraždu Moniky pamätali veľmi živo.

„Toto nevyrieši žiaden človek, ani žiadne slová, pomôže iba čas. No verím, že v rodine toho dievčaťa je to dodnes trauma. To, čo sa stalo tomu človeku na Ukrajine, vnímam ako karmu,“ reagovala jedna z obyvateliek.

Niektorí z tamojších, na ktorých sme natrafili, sa pozastavili nad tým, že Jaroslavovi neprekážalo vstúpiť do armády, ktorá pri dobývaní území zabíja Ukrajincov, hoci Bežovce ležia zhruba štyri kilometre od hranice s naším východným susedom.

„Neviem si celkom predstaviť, že by som mal strieľať na tých istých ľudí, ktorí bývajú hneď za hranicou. Choďte sa pozrieť do Užhorodu a okolitých dedín, koľko nových hrobov tam majú po cintorínoch,“ upozornil starší muž.

Súvisiaci článok

Súvisiaci článok Na východe pletú maskovacie siete pre Ukrajincov, ktoré zmätú aj termovízne kamery Čítajte

Žoldnier: Ukrajinci sú bratia, vojna proti nim je práca

Halajčik v rozhovore pre Deník N povedal, že aj on vníma Ukrajincov ako bratov, zároveň však dodal, že svoje aktivity vo vojne proti nim bral ako prácu.

O pár viet ďalej už hovoril o nutnosti mieru. „Myslím si, že vojnu treba čo najskôr ukončiť. Nejako sa dohodnúť. Musí sa už začať konať. Pretože na oboch stranách umierajú nevinní ľudia,“ povedal žoldnier.

Podľa jeho slov záujem o Rusko a vojnu na Ukrajine sa u neho začal formovať počas pobytu vo Veľkej Británii, kde pracoval v sklade. Sledoval napríklad ruskú spravodajskú televíziu, v ktorej si všimol aj reklamu na službu v armáde.

Peniaze, ktoré v Británii zarobil, minul cestovaním v Peru, Kostarike a Amazónii. Potom sa mal vrátiť na Slovensko. Tu si naplánoval cestu do Moskvy, kde sa na vojenskom komisárstve hlásil 10. januára.

Tvrdil, že na začiatku pôsobenia v ruskej armáde kopal bunkre, nakladal a vykladal nákladiaky, nosil vodu a debny s muníciou.

V apríli malo dôjsť k prvej zmene, keď ho velenie poslalo na obranné pozície. Neskôr mali jeho rotu preklasifikovať. „Raz skrátka prišli a oznámili nám to. ́Od dneška ste útočníci.́ Hotovo,“ opísal Halajčik zmenu v zaradení jeho jednotky.

Tvrdil, že účasť na prvom útoku mal spolu s asi desiatimi ďalšími vojakmi odmietnuť, za čo im hrozili pobytom v „diere“.

Vzdať sa neplánoval, reagoval na omyl

Nasledujúceho útoku sa už ale zúčastnil. Cieľom malo byť dostať sa do určeného bodu, kde mali vystriedať iných ruských vojakov. Dostali sa však pod paľbu guľometov, ktorú Halajčik prečkal schovaný.

„Ledva prestal hučať guľomet, hneď sme bežali späť. Okolo ležalo veľa mŕtvych tiel, niektoré úplne roztrhané. Mŕtvi často už aj zapáchali. Požierali ich červy. Naozaj tam bolo veľa mŕtvol. Boli to chlapci z útočných skupín, ktoré tam poslali pred nami. Keby som tam zostal, teraz tam hnijem tiež.“

Skryl sa v jednom z bunkrov. Situáciu monitoroval zhora ukrajinský dron, po chvíli sa ozvali mínomety, prileteli štyri kamikadze drony a jedna kazetová nálož.

„Bunker bol úplne rozbitý. Spadli na mňa tri vrecia s pieskom a potom jeden trám. Všade boli obrovské diery. Pomyslel som si, že keď priletí ešte jeden kamikadze dron, neprežijem to. Zrazu výzvedný dron akoby zázrakom odletel. Bol fuč. V tej chvíli som rýchlo vzal batoh na chrbát a utekal preč,“ pokračoval Slovák v službách Rusov.

Avšak dobehol k pozíciám Ukrajincov. Priznal, že zablúdil. Keď si to uvedomil, rozhodol sa, že sa im vzdá.

„Keď na mňa nevystrelili po tom, ako som zvolal, že som Jaroslav, povedal som si, že ma asi nechajú žiť. Oni na mňa zavolali: „Ruky dole a k zemi!“ Tak som si ľahol na brucho na zem a roztiahol som ruky. Prišli ku mne, mierili na mňa zbraňami. Cítil som hlaveň automatu na rebrách. Jeden ma starostlivo prehľadal. Potom mi zviazali ruky. V noci mi dali vodu a jedlo,“ doplnil Slovák. Na ďalší deň ho odviezli na výsluchy k rozviedke.

Halajčik vylúčil, že sa chce ešte niekedy vrátiť do Ruska. Tvrdí, že sa chce dostať na Slovensko.

„Tam mi hrozí väzenie od desať do dvadsať rokov za žoldnierstvo. Nevedel som, že keď chcem slúžiť v zahraničnej armáde, musím mať povolenie od prezidentky. Teraz som žoldnier. A pôjdem do väzenia,“ dodal.