TREBIŠOV. Kráčame blatom, úzky chodník lemujú odpadky, prekročíme mŕtveho potkana.
V trebišovskej osade je slnečný deň, ideme do práce s omamou Romanou.
V taške si nesie didaktické hračky a knihy, na nohách má žiarivo biele tenisky, na tvári úsmev.
Smerujeme za 15-mesačným Lukáškom. „Je to jedna z najchudobnejších rodín v osade,“ pripravuje nás Romana.
Míňame vybývané byty, chatrče z drevených dosák, niekto tesne vedľa nás vyleje lavór so zapáchajúcou tekutinou.
Mama Radka
Po chvíli sme na mieste, kde býva Radka (29) s ôsmimi deťmi a partnerom.
V obydlí s rozlohou asi deväť metrov štvorcových nie je okno, nechýba piecka, chladnička a dve postele.
Na jednej sedí mama s najmenším Lukáškom, na druhej štyri deti. Všetci omamu vrelo vítajú, ona ich vystíska a začína hodinová lekcia.
Postupne zo svojej tašky vyťahuje pomôcky na učenie. Lukáša nabáda, aby ukázal na správny obrázok či uchopil hračku.
Občas napomenie deti, ktoré to so záujmom pozorujú, medzitým staršia sestra oblečie brata. Mama Radka približuje, že Lukáš sa narodil predčasne.
„Bol veľmi slabý, Romanka ma naučila, ako s ním pracovať, s rukami aj s nohami. Cvičím s ním a vidím, ako to pomáha. Je čulejší, predtým len ležal.“
Nicholsonová: Deti v osadách nechávame zožrať potkanom Čítajte Lukáš
Príchod omamy je v domácnosti udalosťou. „Čakáme ja, aj všetky deti, kedy príde, každý štvrtok o jedenástej.“
Romana pri výučbe postupuje podľa aplikácie, každý vek dieťaťa si vyžaduje špecifické zručnosti i pomôcky. Vraví, že Lukáš je napriek svojmu veku slabší.
Romana ide do práce. (zdroj: Jana Ogurčáková)„Je tak na úrovni 10-11 mesiacov, vidím na ňom pokroky, sám si sadne, pretáča sa. Sú tu všetci srdeční, hneď keď ma zbadajú – Romanka, my ťa ľúbime - a ešte nebolo tak, že som prišla a neboli doma. Aj dnes, keď sa dávajú dávky, najprv ma počkali a až potom sa ide po peniaze.“
Romana po hodine sústredenia stíska deti, učeše jedno z dievčat, chlapca napomenie, prečo nenosí topánky.
„Moja pastorka v zbore nás prihlásila na túto prácu, zapísala som sa a vybrali ma. Mali sme školenie a keď mi Boh dá zdravie, chcem to robiť celý život. Robiť s deťmi je môj sen.“
Vypýtala si, že sa bude starať o najchudobnejších.
„Lebo chcem, aby žila trošku lepšie, trochu ju naučiť a darí sa jej to, predtým žila ešte chudobnejšie, je tu o trošku čistejšie, deti lepšie chodia do školy, dohováram, že takto to nemôže byť. Pre tie deti som ako idol, čakajú ma, pritúlia sa, a to som pre ne cudzí človek.“
Omama Romana
Lukáš je jedným z 18 detí, ktorým sa Romana počas týždňa hodinu venuje.
Všetky žijú v osade, počet si chce navýšiť na 25. Romana má 38 rokov, býva v meste, no pozná celú osadu.
„Žijú v biednych podmienkach, ale sú láskaví, z toho mála vám ešte chcú dať. Večer predtým kúpia koláč, skryjú ho a potom vám z neho ponúknu, nikdy si nevezmem.“
Predtým pracovala ako upratovačka, s manželom má tri väčšie deti, už aj vnúča, pred rokom si adoptovali chlapčeka zo Sečoviec.
Hovorí, že život jej pred 12 rokmi zmenila viera. „Nebola som taký človek ako dnes, nikdy v živote by som predtým neprišla do osady, nikdy by som nesadla na takú posteľ, bola by som pyšná.“
Deti z rómskych osád treba vziať a civilizovať, navrhuje primátor Trebišova Čítajte Prišla ako dieťa
Omama pozná príbeh každej rodiny, ktorú navštevuje. „Sociálka jej deti chcela zobrať, nedovolili sme to, dnes majú lepšiu dochádzku. Sedem detí má s manželom, čo ju nechal, tri roky bola sama s nimi, Lukáška má s novým partnerom. Chcem, aby vedela, i ostatné mamičky, že nie sú bezcenné a manželia by ich nemali ponižovať.“
Z Radky cítiť vďačnosť za pozornosť, ktorá sa venuje jej dieťaťu.
Sama zrejme nemá danosť sa mu venovať spôsobom, aký je bežný na štandardnej rodičovskej dovolenke.
Deti tu žijú v náročných podmienkach. (zdroj: Jana Ogurčáková)Obavu má zo záškoláctva a žltačky, ktorá trápi osadu. „Teraz sa ich bojím púšťať do školy, jej spolužiačka bola nakazená.“
Mladá žena obklopená deťmi pochádza z neďalekej obce Úpor.
„Mala som asi osem rokov, keď sme sem prišli. Boli sme pri babke a dedkovi, keď zomreli, mamka nás vzala sem,“ odpovedá na otázku, ako sa do Trebišova dostala.
Nelka
Nelka má 20 mesiacov. Keď do predsiene spojenej s kuchyňou vchádza omama Ivana Demeterová, sedí v kočiari s cumlíkom v ústach.
Na hlave čelenka s mašľou, čisté oblečenie, veľké hnedé oči sa upierajú na neznáme tváre.
Bude to iná lekcia, na akú sú s mamou Jozefínou zvyknuté. Nelka je jej prvé dieťa. Po jej narodení upadla mladá mamička do kómy.
Trpí záchvatmi epilepsie. Jej otec nás víta. Je vďačný za Ivanine návštevy.
„Máme deväť detí. Snažíme sa pomáhať, ako to ide, ale manželka nestíha. Dcéra spočiatku na vnučku vôbec nereagovala. Nevnímala ju, či potrebuje jesť alebo plače. Teraz je to už lepšie, pohrá sa s ňou, malá vníma obrázky, vie, čo je pes a mačka.“
V okrese Trebišov evidujú štyri aktívne ohniská žltačky Čítajte Od dvoch mesiacov
Ivana k nim chodí od mája. Nelka mala dva mesiace. Jozefíninu rodinu vybrala, keď sa jej na ulici prihovoril jej otec. Sú vzdialení príbuzní.
„Začiatky boli ťažké. Teraz je už medzi mamou a dcérou vzťah. Vidím pokrok, že s ňou pracuje, komunikuje, hrá sa s ňou. Kým boli problémy, Jozefínin partner nemohol chodiť do práce, bol doma so ženou a malou. Teraz pracuje, síce len rôzne fušky, ale pre rodinu to sú peniaze,“ hovorí Ivana popritom, ako si z tašky vykladá učebné pomôcky.
Pred začiatkom lekcie sa Ivana a Jozefína krátko zhovárajú rómsky.
Nelka s Ivaninou pomocou zacengá zvončekom. Hodina sa začína. Ďalej sa už rozprávajú v slovenčine. Len občas Ivana skĺzne do rómčiny.
Nelke sa prihovára v jej rodnom jazyku vo chvíľach, keď pozornosť dievčatka zamestná prítomnosť reportérov Korzára.
Učenie hrou
„Cieľ je, aby sa dieťa učilo po slovensky. Rómske deti často nevedia dobre slovenčinu, nemajú dostatočnú slovnú zásobu, vzniká jazyková bariéra, a preto nekomunikujú,“ ozrejmuje mentorka Mariana Jackaničová.
Ivana nás s Nelkou zoznamuje. „Prišli sa pozrieť, ako sa hráš,“ usmieva sa ňu Ivana.
Omama najprv skontroluje, ako mamka a jej dcérka splnili svoju domácu úlohu. Potom nasleduje jedna hra za druhou. Každá má iný význam.
Jedna sa orientuje na koncentráciu dievčatka, koordináciu rúk, očí, spoznávanie farieb a tvarov. Nelka sedí mame na kolenách, má ukazovať kruhy na kartičkách.
„Kde sa skrýva kruh, no, kde je kruh? Ukáž mi ho, lebo ja ho nevidím. Za stromom, áno. Á, hotovo,“ prihovára sa Ivana dievčatku.
Omamy navštevujú rodiny s najmenšími deťmi (zdroj: Korzár/Judita Čermáková)Zároveň nabáda Jozefínu, aby sa zapájala a dcérke pomáhala.
„Vidíš, už sebe šumne trime ukazovátko. Pekne strieda rúčky,“ vraví mamičke.
Úlohy sa menia. Statické, keď dievčatko vkladá kruhy, štvorce a trojuholníky na správne miesta, striedajú po dynamické, keď sa v malej kuchyni tancuje na rómsku hudbu.
Neskôr znie aj detská pieseň „Hlava, ramená, kolená, palce“. Dievčatko pri hre naťahuje ruky za mamou. Je to gesto, aby mu pomohla ona a nie lektorka.
Raz týždenne
Mentorka vraví, že zapojenie mamy je veľmi dôležité. Nemá byť len pozorovateľom, ale aktívnym partnerom omamy a dieťatka.
„Omama je s dieťatkom raz týždenne, ale mamka je s ním celý čas. Preto dostávajú domáce úlohy, aby dieťa s mamkou napredovalo.“
Ivana pri odchode Jozefínu chváli.
„Páčilo sa mi, ako si ju motivovala, šumne si jej ukazovala. Dnes sme trénovali aj mozog, aby poznala kocky, trojuholníky, kruhy. Niečo so mnou nerobila, keď si sa zapojila, tak začala. To ma tešilo. Verím tomu, že s ňou pracuješ. Vidieť na tebe, že si dobrá mamička.“
Každá z omám si sama volí rodiny. Mentorka vysvetľuje, že deti v programe nesmú mať viac ako rok. Navštevujú aj rodiny so šesťtýždňovými bábätkami.
„U takýchto detičiek začíname masážami. Keď mamky počuli, že ich majú masírovať, boli prekvapené. Väčšinou to za ne robili ich mamy. Rómovia majú zvyk, že sa stará babka, pretože je stále mladá a skúsenejšia. Preto nevzniká vzťahová väzba medzi mamou a dieťaťom,“ opisuje Jackaničová.
Omama Ivana
V trebišovskej osade sú zatiaľ dve omamy. Ivana týždenne navštívi 18 rodín. Zamestnaná je na trojštvrtinový úväzok. Od pondelka do štvrtka má každý deň štyri lekcie, v piatok tri.
Sama je slobodná matka. Má dve deti - syna a dcéru. Prvé dieťa porodila v dvadsiatich rokoch.
„Sklamala som samu seba. Chodila som do školy, na rok som odišla do zahraničia, lebo som nemala peniaze na štúdium. Po odklade ma už k maturite nepustili, zmeškala som termín, okrem toho som si našla priateľa a otehotnela,“ vysvetľuje 28-ročná Ivana.
Maturitu si chce dokončiť. Študuje diaľkovo na škole v Košiciach.
„V mojej rodine sú viacerí vzdelaní, bratranec, ktorý je terénny pracovník, má maturitu. Druhý bratranec má zase titul PhDr.“
Ivana s deťmi hovorí doma po slovensky. Navštevujú základnú školu. Práca omamy ju teší. Opisuje, že v začiatkoch sa mamičky smiali, keď deti učila, ako robí zvieratko. „Teraz sa tomu nesmejú, zistili, ako dieťatko napreduje, učíme ich spoločne.“
Chýbajú hračky aj knihy
Ivana pokračuje, že sa im hrnú žiadosti od ďalších matiek. „Jedny sa chvália druhým, čo ich deti vedia, že sú šikovné, ukazujú zvieratká, a tak aj ďalšie chcú. Druhé mamičky to láka, chcú, aby aj ich dieťa také vedelo.“
Ivanin najstarší zverenec má rok a dva mesiace. Na otázku, prečo rómske matky nerobia bežné veci so svojimi deťmi, neučia ich farby, zvuky zvierat, odpovedá, že len v máloktorej rodine majú knihy či hračky.
Rómska matka má podľa nej najmä starosť, ako zabezpečiť deťom jesť a teplo.
Po Luniku IX má Trebišov druhú najväčšiu rómsku osadu na Slovensku. (zdroj: Jana Ogurčáková)Podľa Ivany pri lekciách napredujú s deťmi aj ich matky. Všimla si napríklad, že majú v domácnostiach čistejšie, viac upratané.
„Vedia, že čakajú návštevu, tak sa na to pripravia. Dali sme im pocítiť, že niečo znamenajú, teraz nás čakajú, keď majú problém, ozvú sa. Vysvetlila som im, že ma nemajú brať len ako omamu. Nie sú viac mojimi klientmi, ale rodinou.“
Že sa vzťahy posunuli do osobnejšej rodiny, ukazuje omama Ivana na konkrétnom príklade.
„Keď bola veľká zima a nemali sme s deťmi drevo, partneri z mojich rodín nám ho doniesli, pomohli nám.“
Stovky detí
Do programu Omama je zapojených 906 detí do štyroch rokov. Pracuje s nimi 43 omám v 30 komunitách.
V Prešovskom kraji je to 14 komunít s 22 omamami. V Košickom kraji ide o sedem komunít s jedenástimi omamami.
Počet detí, o ktoré sa omama stará, sa líši od pracovného úväzku. Môže to byť 13 detí pri polovičnom úväzku až po 27 pri plnom.
Košická regionálna koordinátorka občianskeho združenia Cesta von Katarína Trembuláková vysvetľuje, že zásadná je motivácia rodiča.
„Vysvetľujeme mamičkám v komunitách, čo náš program deťom prináša, ako ich rozvíja, a na základe toho sa môžu rozhodnúť, či chcú byť v programe, je to dobrovoľné. Ak sa stane, že záujem o program je väčší ako kapacita, ktorú omamy zvládnu, tak sa snažíme v lokalite nájsť ďalšiu omamu.“
To sa aktuálne deje aj v Trebišove.
Čistý register i rešpekt
Prvé omamy tam začali pracovať v apríli 2023. „Je to veľká mestská komunita, najväčšia na Slovensku. Na pomerne malom území žije viac ako 6 000 ľudí, z toho takmer 75 percent tvoria deti do 15 rokov.“
Podľa Trembulákovej je dôležité, aby záujemkyne o prácu omamy verili významu venovať sa deťom už od raného detstva.
Podmienkou je účasť na školeniach, ale aj dobrá zdravotná spôsobilosť, keďže pracujú výlučne v teréne, navštevujú rodiny priamo v ich domácom prostredí, na lekcie prinášajú všetky potrebné pomôcky, čo si niekedy vyžaduje aj dobrú „kondičku".
„Musia mať čistý register trestov a základnú gramotnosť predovšetkým v oblasti čítania s porozumením v slovenskom jazyku.“
Všetky aktivity majú spísané v manuáli, podľa ktorého postupujú.
„Dôležitý je tiež ich rešpekt v komunite - to znamená, že ich ostatné mamičky poznajú, dôverujú a pustia ich k sebe domov.“
Školu pri osade spustili podozrivo rýchlo. Stovky žiakov majú byť len na papieri Čítajte Sprievodca pri riešení životných situácií
Omama má pri nástupe aj svoju mentorku. „Na úvod je to najmä cvičenie aktivít, ale sprevádza ju aj v jej životných situáciách, ktoré prichádzajú s nástupom do zamestnania, pomáha prie riešení problémov v komunite,“ približuje Trembuláková.
Pripúšťa, že niekedy omamám odpadne lekcia pre chorobu, no stáva, že rodičia ju zrušia aj bez dôvodu, prípadne nie sú doma a nevie sa, kde sú.
Ak sa to veľmi často opakuje, zvážia výmenu dieťaťa v programe.
„Jedným z kľúčových faktorov dosiahnutia výsledkov nášho programu je zotrvanie dieťaťa v programe čo najdlhšie a pravidelná účasť na lekcii. Ak sa to vynecháva, je z našej strany namieste dať šancu dieťaťu, ktoré sa na aktivitách zúčastňuje.“
Predbehli rovesníkov z osád
Dáta hovoria, že mravenčia práca omám v teréne deťom reálne pomáha.
Združenie sa opiera o výskum z roku 2022, ktorý hodnotil neurovývin detí vo veku dvoch rokov v oblasti kognície, reči, jemnej a hrubej motoriky a sociálneho správania.
Merania sa zúčastnilo 251 detí. Porovnávali sa v ňom deti z programu Omama s deťmi z vylúčených komunít, ktoré nedostávali žiadnu intervenciu, a s deťmi z majority.
„Deti z programu Omama dosahujú výrazne lepšie výsledky v oblasti kognície, motoriky a jazyka ako ich rovesníci z osád, ktorí v Omame nie sú. Stále ešte zaostávajú za deťmi z majority - takže, stále je na čom pracovať,“ uviedla výskumníčka a pediatrička z Oxfordskej univerzity Michelle Fernandes.
Výskumy tiež ukazujú, že podpora rozvoja detí v najmladšom veku má pre spoločnosť najvyššiu návratnosť.
Čím skôr, tým lepšia návratnosť. (zdroj: Cesta von)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
