Rada kreslila, maľovala, spievala a písala básne. Napokon ju však pohltilo „racionálno“. Na Gymnáziu Pavla Horova v Michalovciach učila MÁRIA DOMÁNYOVÁ (70), rodáčka z Topoľčian, matematiku a informatiku. Za katedrou stála 38 rokov. Pracovala s talentovanými žiakmi, ktorí pod jej vedením dosiahli úspechy v mnohých, aj medzinárodných matematických súťažiach. Na dôchodku je stále aktívna. S nadšením tvorí matematické úlohy, je neúnavnou propagátorkou matematiky, ktorú pokladá za nádhernú a zábavnú. V tomto roku získala prestížnu Cenu Dionýza Ilkoviča za rozvoj záujmu o vedu u žiakov a obetavú prácu s talentami.
Kedy ste zistili, že sa chcete venovať matematike a spojíte s ňou svoj profesionálny život?
- Záujem o matematiku som mala už na základnej škole v ôsmom a deviatom ročníku, keď som začala riešiť matematickú a fyzikálnu olympiádu. Matematiku som dovtedy vnímala ako jednoduchý predmet, ktorý sa netreba učiť, stačí tomu porozumieť. Príklady na olympiáde mi však ukázali, že existujú všelijaké záhady, ktoré na prvý pohľad riešiteľné nie sú, ale keď človeka zaujmú, venuje im dostatok času a energie, nakoniec ich zdarne vyrieši a má z toho obrovskú radosť.
Na strednej škole som v rozvíjaní záujmu o matematiku pokračovala. Som rovesníčka matematickej olympiády, ktorá vznikla v bývalom Československu v roku 1951, teda v roku môjho narodenia. Keď som bola stredoškoláčka, aj olympiáda bola v mladom veku. Na stredných školách nebolo bežné, aby učitelia viedli matematické krúžky. Pamätám si, že keď som bola prváčka, matematickú olympiádu som riešila iba ja a jeden tretiak. Po jeho odchode som ostala na škole jediná. Vtedy som zistila, že ma baví nielen riešiť úlohy, ale aj sprostredkovať ich ostatným, že to radosť znásobuje. Upevnilo ma to v rozhodnutí, že chcem študovať učiteľstvo matematiky a špeciálne sa venovať talentom. Na Univerzite Komenského v Bratislave som študovala matematiku a fyziku. V tom čase sa informatika ešte nedala študovať.
Cenu Dioníza Ilkoviča získali tri učiteľky, dve sú z východu Čítajte Ste rodáčka z Topoľčian. Ako ste sa dostali na druhý koniec republiky?
- Po skončení štúdia som získala miesto na jednom z bratislavských gymnázií. Neskôr ma osud zavial do Michaloviec, do manželovho rodiska. Nastúpila som na veľké gymnázium s bohatou tradíciou. Michalovské gymnázium, terajšie Gymnázium Pavla Horova, bolo jedným zo štyroch na Slovensku, kde zaviedli programátorské triedy. Bol to vtedy taký experiment. Ešte v Bratislave som zo záujmu absolvovala kurz základov výpočtovej techniky, vôbec prvý kurz tohto druhu na Slovensku. Aj vďaka osvedčeniu o absolvovaní tohto kurzu som učiteľské miesto získala. Zhruba polovicu môjho úväzku tak tvorila informatika, druhú matematika.
Bolo to náročné. Všetky tie nové veci išli v obrovskom dynamickom posune, stále sa bolo treba prispôsobovať zmeneným podmienkam. Aj napriek tomu som sa matematickej olympiády nevzdala a stále som sa jej venovala. Keď nemal kto viesť krúžok matematickej olympiády kategórie P programovanie, dala som sa aj na to.
“Niektorí žiaci poznali publikáciu, podľa ktorej som postupovala, učebnice k tým veciam vtedy ešte neboli, a už dopredu ma upozorňovali na chyby v nej.
„
V tom čase bol môj starší syn Martin už stredoškolák. Chodil na naše gymnázium a prirodzene sa zaujímal o tieto veci. Darilo sa nám obom, syn sa nakoniec dostal v roku 1995 až na stredoeurópsku informatickú olympiádu do maďarského Segedínu, odkiaľ priniesol bronzovú medailu.
Veľmi milo si spomínam na jednu triedu, kde niektorí chlapci už ovládali programovací jazyk Pascal. Poznali publikáciu, podľa ktorej som postupovala, učebnice k tým veciam vtedy ešte neboli, a už dopredu ma upozorňovali na chyby v nej. Dodnes som s niektorými z nich vo voľnejšom kontakte, radi si spomínajú na tie časy.
Postupne sa informatika zaviedla na všetkých školách od prvého ročníka, pribudli vám kolegovia a vy ste sa mohli naplno venovať matematike.
- Stala som sa vedúcou predmetovej komisie matematiky. Veľmi som si to užívala, skutočne som si prišla na svoje. Zapájali sme sa do všetkých možných súťaží, aké pre stredné školy boli, do všetkých korešpondenčných seminárov. Neskôr sme si začali vymýšľať aj vlastné súťaže. Impulzom bola návšteva nášho bývalého veľmi talentovaného študenta Mária Drosca, ktorý sa stal vrcholovým bankovým manažérom, pôsobil aj v medzinárodných inštitúciách.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
