Epidémie vo väčšej či menšej miere sužovali ľudstvo už pred tisícročiami. Jedna v Európe vypukla aj presne pred 190 rokmi. Vtedy ešte pre starý kontinent nepoznaná cholera zasiahla mnohé krajiny od Ruska až po Britániu. Na východnom Slovensku však mala špecifický priebeh. V krajine stále vládol feudalizmus, ľud bol chudobný a zákerná choroba všetko ešte zhoršila. Navyše sa medzi obyvateľstvom šírili dezinformácie, ktoré hnev poddaných voči vládnucej vrstve podnecovali ešte viac. Okolnosti nakoniec viedli k udalostiam, ktoré história pozná ako Východoslovenské roľnícke povstanie. Ohniskom vzbúr sa stal Zemplín v okolí Trebišova, kde sa do povstania zapojilo približne 78 obcí. Archeologička a historička NIKOLA RADOVÁ (NR) a historik DOMINIK FERENČÍK (DF) z Múzea a Kultúrneho centra južného Zemplína v Trebišove priblížili, ako sa takmer pred dvoma stovkami rokov proti epidémii bojovalo, prečo matky v Košiciach napadli mestského chirurga či aký mal starosta Nižného Žipova dôvod šíriť správy, ktorým sám neveril.
Aké sociálne pomery vládli na území dnešného východného Slovenska v čase príchodu epidémie cholery?
- DF: Drvivá väčšina obyvateľstva pracovala v poddanskom feudálnom pomere. Ich sociálna situácia nebola ani zďaleka ideálna. To si uvedomovali zrejme všetci, ale nie každý mal odvahu riskovať a povedať to nahlas. A vtedy bol dosť neúrodný rok, takže aj to málo, čo si dokázali ľudia vypestovať, sa, bohužiaľ, v ten rok nepodarilo. Veľká časť obyvateľstva pritom nemala ani vlastnú pôdu, z ktorej by mohla mať nejakú obživu, žili ako nádenníci. A po vypuknutí cholery sa to ešte zhoršilo. Dospeli do takého štádia, že si nemohli zabezpečiť ani základné potraviny. Mnoho z nich chodilo na sezónne práce na Dolnú zem, no zákaz vychádzania, ktorý platil v čase cholery, spôsobil, že prišli o celoročné príjmy. Teda okrem toho, že si potraviny nedokázali vypestovať, nemohli si ich ani zakúpiť, čiže úplne živorili.
Prvé zmienky o cholere pochádzajú z Ázie, do Európy sa choroba dostala v 19. storočí. Krajiny sa s ňou počas tejto epidémie stretli po prvý raz. Vedeli, čo majú robiť a ako reagovať?
- DF: Bol som dosť prekvapený, no vrchnosť vedela zareagovať na chorobu dosť dobre. Protiepidemické opatrenia boli podobné, ako sú dnes. V roku 1831, keď sa cholera do Európy dostala prvýkrát, sa na naše územie dostali ruské vojská, ktoré šli pomôcť potlačiť povstanie poľských kniežat, takže v oblastiach okolo Uhorska sa objavila skôr. Uhorská vrchnosť na to zareagovala uzavretím hraníc a zavedením kontroly na hraniciach. Angažovali dokonca samotných poddaných, zamestnávali ich ako strážnikov, ktorí mali za úlohu strážiť dôležité priechody, priesmyky a podobne. Aj lekári, hoci sa to z dnešnou medicínskou vedou nedá porovnať, mali aspoň akú-takú predstavu o tom, ako by sa dalo aspoň teoreticky šíreniu cholery zamedziť. Ale v praktickej rovine to šlo oveľa ťažšie. Obyvatelia, teda poddaní, odmietli spolupracovať. Odmietali aj základné hygienické návyky.
V Prešove sa písala história očkovania. Ľudia mali aj vtedy obavy Čítajte Aké boli príznaky choroby a aký mala priebeh?
- DF: Bola to napríklad triaška, slabosť, závraty, bolesti hlavy, nechutenstvo, úzkosť či strach. Z tých závažnejších to boli bolestivé kŕče, silné dávenie a zvýšené vylučovanie stolice. Dochádzalo k veľmi rýchlej dehydratácii celého tela a malo to rýchly priebeh.
- NR: Keď dochádzalo k rýchlym a prudkým hnačkám a dáveniu, organizmus sa veľmi rýchlo dehydroval. Do 12 hodín dochádzalo k zlyhávaniu obličiek a potom k smrti.
V päťtisícových Košiciach umieralo dvadsať ľudí denne Čítajte Aké boli v tom čase spôsoby liečby?
- DF: Komisári, zodpovední za distribúciu informácií, vydávali obežníky, aby sa k ľuďom dostali odporúčané spôsoby liečby. V podstate to bolo viac-menej o prevencii. Odporúčali, napríklad, aby bola nakazená osoba izolovaná, a keď už počty presahovali únosné čísla, zriaďovali sa lazarety. Pri liečbe šlo o také bežné postupy, zraziť teplotu pacienta, potiť sa a podobne. Využívali sa rôzne ľudové recepty na bylinkové čaje, zábaly, obklady a, prirodzene, aj dostupné lieky, ako bol bizmutový prášok na kŕče či ópium na zmiernenie bolestí.
Spomínali ste, že po praktickej stránke bol s opatreniami problém. Šlo len o to, že ľud odmietol dodržiavať nariadenia, alebo v tom bolo aj niečo iné?
- DF: Stopercentne by sa tomu tak či tak nedalo zabrániť, veď ani dnes nedokážeme stopercentne zabrániť šíreniu koronavírusu. Ale myslím si, že vtedy zohralo najdôležitejšiu úlohu to, že obyvatelia, či už vedome alebo nevedome, nedodržiavali nariadenia - pohybovali sa medzi župami a, napríklad, nedodržiavali odporúčania prevárať pred konzumáciou vodu, keďže cholera sa zdržiavala hlavne v infikovanej vode. Ale šírila sa aj potravinami, napríklad konzumáciou rýb, ktoré v infikovanej vode žili.
Myslím si však, že zlyhala aj komunikácia, keďže k mnohým sa tieto opatrenia ani nedostali a ďalší sa rozhodli ich ignorovať. Rady a odporúčania lekárov o tejto chorobe a o užívaní liekov sa stretli s nepochopením. Ľudia boli nastavení tak, že im lekári chcú ublížiť.
Kráľovskí úradníci pri práci na Spiši narazili na mor. Vynašli sa Čítajte - NR: Zemepáni vtedy začali dezinfikovať studne chlórom. Keď to poddaní videli, mysleli si, že ich chcú otráviť.
Aké vzťahy vládli medzi pánmi a poddanými? Malo obyvateľstvo dôvod veriť napríklad v to, že ich šľachta chce hromadne všetkých otráviť?
-DF: Časť obyvateľstva tomu verila určite. Použil by som k tomu prípad jedného z obyvateľov, Michala Pavúka z obce Nižný Žipov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
