Pred tým, ako sme sa začali rozprávať, padla otázka, či si dám víno alebo kávu. Inak to ani nemohlo byť, hrozno, víno a jeho symbolika na vás dýcha z každého kúta rodinného vinárstva Ostrožovičovcov. Manželský pár Jarka a Jaro už tridsať rokov podnikajú v tomto neľahkom biznise. V ich vinárstve v tokajskej obci Veľká Tŕňa si podávajú kľučky tak slovenskí ako zahraniční hostia. Začínali s jedným vinohradom, dnes obhospodarujú 55 hektárov. V čom sú pozitíva ale aj nástrahy tohto biznisu, kto z manželov sleduje ekonomiku a kto je skôr vizionárom? V rozhovore prezradili, kedy sa drsným mužom s chuťou na suché víno v skutočnosti rozleje úsmev na tvári, aké víno uprednostňujú a ktorá otázka Jara pri degustáciách vytáča. Dočítate sa tiež, čo by Ostrožovičovci robili, keby nevyrábali víno a prečo sa, rovnako ako golfisti, nechystajú do dôchodku.
Začnem aktuálnou témou, veľa sa hovorí o koronakríze a dopadoch na spoločnosť. U vás sa ako prejavila?
Jarka: Prejavilo sa tak ako v každej práci, v každom biznise, v každej firme. U nás to bolo zložité, pretože máme gastro-turistické zariadenie, ľuďom približujeme, ako vyzerá výrobný proces až do momentu, kým sa fľaša vína dostane na stôl a to zahŕňa popri vinárstve aj ubytovanie. Aktivity gastro charakteru sa pre koronakrízu zrušili, tri mesiace sme mali úplne zatvorené, našich zamestnancov, ktorí pracujú v tomto segmente, sme museli preraďovať na iné práce, ale snažili sme sa ich udržať, pretože ide o dlhodobých pracovníkov a nechceme o nich prísť. Poklesol nám i odbyt vína, keďže sme zameraní na firemnú klientelu, ale paradoxne nás zachránili obchodné reťazce, ktoré víno odoberali. Pokles tržieb sme síce pocítili, ale prežili sme to a to je základ.
Jaro: Obchody síce fungovali, ale predpokladám, že kvôli šetreniu a strachu o stratu zamestnania ľudia začali kupovať lacnejšie vína, prestali vyhľadávať najmä prémiové veci. Takže áno, nakupovalo sa, ale hodnota nákupného košíka klesla.
Pivovary hovorili o zvýšenom predaji najmä fľaškového a plechovkového piva. U vás to bolo ako?
Jaro: Mám informáciu, že obrat z predaja vína v obchodoch stúpol o 3-4 percentá, ale boli to vína v cenovej kategórii do troch eur a to rozhodne nie sú slovenské vína. Tieto lacné vína tvoria z 90 percent dovoz zo zahraničia. To bol problém slovenských vinárov, že Pánboh zaplať, v obchodoch to šlo, ale nepocítili sme až taký pozitívny efekt ako pri pivovaroch.
Vinári varovali, že majú pre koronakrízu na skladoch prebytok vína a malú hotovosť na nákup hrozna. Súhlasíte s tým?
Jaro: Slovensko je súčasťou obchodného priestoru Európskej únie, ale bohužiaľ, v rámci nej nie sú rovnaké dotačné podmienky. Bývalý ostblok, teda postkomunistické krajiny, má dotačný systém výrazne slabší ako ostatné krajiny Únie a ešte aj v rámci ostbloku sú výrazné rozdiely. Záleží od toho, ktorá vláda si čo vylobovala a vyzerá to tak, že Slováci si zatiaľ vylobovali najmenšie podpory a preto celý potravinársky sektor trpí. Ak sa na Slovensko dováža liter vína za 40 či 50 centov a mňa ako výrobcu stojí kilogram hrozna od 70 centov do jedného eura, je to veľký nepomer. Druhá vec sú nároky štátu, teda dane a legislatíva. V porovnaní s Poľskom či Maďarskom má slovenský štát na svojich farmárov či poľnohospodárov najväčšie nároky. Tak je problém ustáť konkurenciu z dovozu a potom sa vám na skladoch hromadí víno, zásoby stúpajú. Zaujímavý slovenský paradox je, že hneď po revolúcii sme v 90. rokoch mali okolo 20-tisíc rodivých viníc a dnes máme s odretými ušami asi osemtisíc. Na druhej strane neskutočne stúpla kvalita vín, každý hovorí, že ľudia chcú slovenské produkty, ale slovenskí výrobcovia majú nadbytok. Takže tá matematika nejako nefunguje. A celý problém je dovoz dampingového vína.
Ale zase na druhej strane sa tento rok rozmohlo turistika po Slovensku, aj vy ste cítili väčší nápor návštevníkov?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
