Hráči chodili na tréningy na ferrari, od Husajna dostal hodinky

Karol Dobiaš (vľavo) a Ján Pivarník nad pamätnou knižkou z ME v roku 1976.
Karol Dobiaš (vľavo) a Ján Pivarník nad pamätnou knižkou z ME v roku 1976. (Autor: tasr)
Daniel Dedina|18. apr 2018 o 07:45

Ján Pivarník spomína na trénerské roky na Blízkom východe.

Ján Pivarník: fotogaléria

17.4.2018

KOŠICE. Futbalové kvality a nadzvukovú rýchlosť Jána Pivarníka, člena legendárnej zlatej partie z ME 1976 v Belehrade, účastníka MS 1970 v Mexiku a najlepšieho futbalistu Československa za rok 1974, poznajú aj generácie, ktoré ho nikdy naživo hrať nevideli.

Priblížiť celú jeho kariéru by zabralo nemálo novinových strán. V aktuálnom rozhovore sme sa zamerali na Pivarníkovu takmer štvrťstoročie trvajúcu trénerskú misiu v krajinách Blízkeho Východu.

Jána Pivarníka si v pozícii majstra Európy futbaloví priaznivci na trávnikoch dlho neužili.

Pre zdravotné problémy skončil s vrcholovým futbalom krátko po belehradskom triumfe. Mal vtedy len 29 rokov.

Po absolvovaní vojenskej služby v Banskej Bystrici pokračoval ako hrajúci tréner v druhej rakúskej lige.

V roku 1981 postúpil Cádiz do najvyššej španielskej súťaže a v ďakovnom zápase predstavil viacero posíl pre novú sezónu. Medzi nimi aj Pivarníka, ktorý sa tak na rok vrátil do pozície aktívneho hráča. Na novom poste, už nie ako pravý obranca, ale ako defenzívny stredopoliar.

Asistentské začiatky na renomovaných adresách

Potom sa už naplno rozbehla Pivarníkova trénerská kariéra. Hneď od úvodu šlo o mimoriadne prestížne adresy.

V roku 1982 sa stal asistentom českého trénera Halamu v Austrii Viedeň. Mužstvo pod ich vedením vyhralo Rakúsky pohár a ligové preteky prehralo na cieľovej čiare s mestským konkurentom Rapidom, v zostave s Antonínom Panenkom.

Hoci mal v tom čase Ján Pivarník ešte rok platnú zmluvu s Austriou, neodolal vábeniu Jozefa Vengloša, ktorý ho zlanáril do slávneho Sporting Lisabon.

Pivarníkovo mužstvo znova ovládlo národný pohár, ale v lige skončil Sporting až tretí, čo sa vedeniu portugalského klubu málilo a so Slovákmi ukončilo spoluprácu.

„Povedal som si, že je koniec a musím začať sám,“ rozvíja rodák z Cejkova v okrese Trebišov v rozhovore pre Korzár niť svojho rozprávania.

Emirov pohár mu navždy otvoril dvere

Už v tom čase chodili Arabi do kúpeľov v Piešťanoch. Slovo dalo slovo a dohoda s kuvajtským tímom Al Fahaheel bola na svete.

„Podstúpil som mesačný rýchlokurz angličtiny a šiel do toho. V Kuvajte v tom čase trénoval Laco Kačáni. V Kazme, čo bol pojem ako Sparta Praha v Čechách alebo Slovan Bratislava u nás. Ja som sa ocitol neďaleko hlavného mesta. V lige sme skončili piati, ale postúpili sme do finále Emirovho pohára. Prémie v tejto súťaži boli poriadne mastné, pre tamojších ľudí je však najväčšou poctou to, že ich k sebe pozve sám emir,“ priblížil Ján Pivarník jedno zo špecifík futbalového života v Kuvajte.

Al Fahaheel sa vo finále ocitol v pozícii jasného outsidera, napriek tomu vyhral hladko 3:0.

„Bol to môj životný zápas v pozícii trénera a odvtedy som tam mal vždy otvorené dvere,“ pochválil sa člen Siene slávy slovenského futbalu s priam už legendárnou prezývkou – Šivy.

Podozrievali ho, či nie je agent

V uvedenom klube pobudol Ján Pivarník štyri roky, po vypuknutí vojny medzi Irakom a Kuvajtom musel krajinu opustiť. Rok pobudol v Izraeli, čo mu neuľahčilo začiatky v Saudskej Arábii.

„Prišiel som na letisko a zrazu pri mne vyšetrovačka. Len som pozeral, čo sa deje, cítil som sa ako kriminálnik. Nešlo im do hlavy, ako je možné, že mám v pase izraelský štempeľ, či náhodou nie som agent. Našťastie sa to nejako urovnalo,“ usmieva sa už po rokoch.

Ďalšie Pivarníkove zastávky v arabskom svete neboli dlhé, trvali rok až dva, ale bolo ich veru požehnane.

Trénerský chlebík ho zaviedol aj do Kataru, Ománu a Spojených arabských emirátov.

Vyskúšal si život v Abú Dabí i Dubaji, jeho cesty s Venglošom sa opäť preplietli pri ománskej reprezentácii do 19 rokov.

Na záver sa vrátil do dôverne známeho prostredia, kuvajtského Al Fahaheel, kde svoje potulky Blízkym Východom začal.

Rozlúčil sa s ním v sezóne 2009/10, po takmer štvrťstoročí.

Nepomohli ani svetové esá

Počas trénovania v piatich ázijských krajinách nabral Pivarník množstvo neoceniteľných skúseností. Zároveň môže porovnávať.

„Najsilnejšia bola Saudská Arábia. Nielen po futbalovej stránke, ale aj z hľadiska financií a infraštruktúry, s luxusnými štadiónmi. V úvode tohto tisícročia začali do Kataru prichádzať svetové mená ako Guardiola, Hierro, Batistuta, De Boerovci, Basler a ďalší. V kluboch si mysleli, že dve takéto osobnosti im to vykopú aj za ostatných deviatich ´mŕtvych´ spoluhráčov. Títo hráči sa na sklonku kariéry poriadne nabalili – Batistuta sa stal najlepším strelcom aj na štvrtinový plyn a pritom bral dvojnásobný plat než predtým v Taliansku – ale rozvoju tamojšieho futbalu to nepomohlo. Platí to dodnes, v porovnaní s mojou érou sa príliš vpred neposunul,“ hovorí slovenský svetobežník, ktorý v novembri oslávil okrúhlu sedemdesiatku.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Hráči chodili na tréningy na ferrari, od Husajna dostal hodinky