Je Zemplínčan a hrdo sa k tomu hlási. MILAN JUNIOR ZIMNÝKOVAL na svoje korene nezabúda a vždy má naporúdzi nejakú skvelú historku z detstva, ktorou pobaví. Humor nechýbal ani rozhovoru o Michalovciach, kde prežil ranú mladosť, hoci bol občas prekladaný neodmysliteľnou nostalgiou.

Keď, hoci len mimovoľne, začujete, že niekde zaznie: „Michalovce“, aké pocity to vo vás vyvolá? Okamžite naskočí, že domov? Alebo?

- Skôr sú to spomienky, obrazy, ktoré by som zhrnul na pár slov: súbor Zemplín a vôňa krojovne, baňa – športový areál ZŠ Pod Hrádkom, výťah v bloku na Štefánikovej a na parkovisku naša MIA, dnes 41-ročná škodovka 120L, Moussonove obrazy...

Ako to vlastne je? V Michalovciach ste sa narodili, alebo ste sa tam presťahovali zo Sniny?

– Narodený som v Snine. Tam je aj cintorín našej rodiny. Tam sme mali, „poľo“, lesy, likérku, kino a obchod... Otec a mama boli Sninčania, ale pracovali v Michalovciach. Keď som mal rok, naši sa presťahovali a usadili sa v Michalovciach. Ale každý víkend a prázdniny boli v Snine na Table.

Prvé roky života nás vraj formujú pre budúcnosť, v ktorých škôlkach, či školách ste sa formovali vy? A ako tam na malého Milana spomínajú? Vzorný žiačik? Alebo beťár, ktorý nechýbal pri žiadnej poriadnej „akcii“?

-Asi som bol dieťa, na ktoré si pamätali. To v škôlke. A v škole? Učiteľské dieťa od A po Z. Žiak som bol dobrý, mal som rád školu. Aj základnú, aj strednú. Pri „akciách“ som bol riešený hneď po hodine cez prestávku. Na iných sa do rodička zabudlo. Ale pár vecí som vyparatil...

Aké bolo detstvo v Michalovciach? Ktoré miesta v tom čase boli vaše najobľúbenejšie, kde ste trávili najviac času? A kde sa udiali tie zásadné a nezabudnuteľné veci?

-Detstvo som mal super! Asi preto, že keď mi zomrel otec, mal som 4 roky a všetci dookola sa snažili to nejako kompenzovať. Ale zas mama mala na mňa ten najprísnejší meter, aký len mohla mať. Byť jedináčik, učiteľské dieťa a polosirota je celkom slušná výbava stať sa maznáčik a protekčné dieťa. Myslím, že som to ustál. Moje najobľúbenejšie miesta boli malá telocvičňa na Jednotke (1. ZŠ na ul. T. J. Moussona - pozn. red.), kde sme tancovali spoločenské tance s mojou učiteľkou dejepisu a ruštiny Martou Eštókovou a potom jednoznačne priestory v „bažante“, kde ma sídlo FS Zemplín. To je miesto, kde sa viem teraz, po rokoch, rozplakať do troch sekúnd. A v meste mám rád Hrádok, kde je lesopark. Už v škôlke sme tam chodili na prechádzky, počas školy cintorín Červenej armády, potom neskôr amfiteáter a Hvezdáreň – Moussonov dom. A neskôr, keď už bolo auto a frajerka, tak parkovisko, to tiež na Hrádku. Ale keď už som študoval na VŠ, tak areál Zemplínskeho múzea kaštieľ s parkom Kertou.

A zmenili sa tie miesta s odstupom času? Ktoré michalovské časti sú teraz vášmu srdcu blízke?

- Miesta sa menia, to je pravda. Veľa som chodil do kina Mier, kde sme mali vystúpenia a teraz je tam „súbarie“ – množstvo barov, a tak trochu krútim hlavou, čo z toho kina zostalo. A čo sa týka top srdcovky, tak len zopakujem – je to ten súbor Zemplín. To bola prvá a najväčšia láska.

Zrejme sa už teraz nemôžete len tak, nebadane, pohybovať po uliciach mesta, lebo hneď je každý „najlepší“ kamarát. Ako na vás vlastne ľudia v Michalovciach reagujú?

-Veľmi milo. Nebojím sa ľudí a mňa nikto neotravuje. Odfotím sa s každým, ani s podávaním rúk nemám problém. Teší ma, keď sa prihovoria, že poznali otca, že ich učila moja mama, že mi držia palce. Pre mňa je to odmena. Asi milión takých stretnutí som mal počas otvorenia novej nemocnice. Tam boli asi všetci!

Na čo ste si museli zvykať, keď ste z Michaloviec odišli do „veľkého sveta“? Najskôr to bol Prešov, potom Bratislava...

-Tak ako Michalovce boli škola, Snina babka a prázdniny, tak Prešov bol o hudbe a práci. No a, samozrejme, o výške. Prešov bol ideálny na prípravu do veľkomesta. Síce bez električky, ale s trolejbusmi. Tam bolo najdôležitejšie, že som sa začal stretávať v rádiu Flash s top spevákmi a skupinami. To som neskôr využil pri Legendách popu, kde som mal už svoju históriu s Richardom Müllerom, Robom Grigorovom, Beátkou Dubasovou... Takže príprava do veľkého mesta bola zásadná a Bratislava, tak tá už bola iné sústo. Nevedel som šoférovať v noci a v hmle, lebo som nevidel Kolibu, alebo Most SNP. A do Petržalky som sa odvážil až po pol roku. Ale mám rád Bratislavu. Je to moje hlavné mesto, navyše tá história je úžasná. Tým, že som vyštudoval dejiny na Filozofickej fakulte v Prešove, tak som historicky „postihnutý“.

Nielen mesto, ale aj celý okres Michalovce má čo návštevníkom ponúknuť? Čo je pre vás úplná pecka?

- Jednoznačne príroda! Od Šíravy smerom na Vihorlat to je šupa! Morské oko, Vinné... sorry, Sobrance, ale pre mňa je okres Michalovce, a po čiaru. V Bratislave začínajúce Malé Karpaty mi veľmi pripomínajú Vihorlat a začiatok nížiny. Myslím, že keď bude konečne diaľnica a prídu turisti, tak odpadnú z možností, ktoré ponúka príroda. Toto je raj na cykloturistiku!

V Michalovciach okrem vás vyrástlo viacero známych ľudí z rôznej oblasti, z tých momentálne známych okrem Jána Ďurovčíka, aj Ján Pisančin, teda Ander z Košíc, Táňa Radeva, Jana Hospodárová.... Registrovali ste niekoho z nich v čase, keď ešte nikto z vás nebol známy a slávny? S Janom vás asi zviedol dokopy folklór. Bol už vtedy taký prísny?

- Bol! Veľmi. Ale pre mňa bol inšpiráciou pre jeho profesionalitu a nasadenie. A aj príklad toho, ako rešpektoval nášho ujca – Milana Hvižďáka.

A dá sa povedať, či je niečo, čo vás spája?

- Samozrejme! Pracoval som pre neho! Čakal na mňa 3 mesiace a po dvoch týždňoch som s tým sekol. Rozhodol som sa byť moderátorom. A po čase mi aj zavolal, že dobre som urobil... Myslím, že je to vášeň pre prácu, čo nás spája. Že všetko robíme zo srdca!

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín