Zabávač JÁN PISANČIN, ktorého celé Slovensko pozná ako Andera z Košíc, sa narodil v Michalovciach. V meste žil, až kým neodišiel na vojenčinu. V rozhovore si zaspomínal na svoje školské časy, na športové úspechy, vďaka ktorým dostal čestné občianstvo mesta Michalovce a prezradil aj to, ako sa Michalovce za niekoľko desaťročí zmenili.
Vy ste rodák z Michaloviec, celé detstvo a mladé roky ste prežili v Michalovciach, na ktoré miesta spomínate?
– Býval som pri Laborci. Do škôlky som chodil neďaleko stanice. Neviem, či tá budova ešte existuje, celá ľavá strana tam bola zbúraná a postavené nové bytovky. Na základnú školu som chodil neďaleko a potom na Gymnázium Pavla Horova, vtedy sa volalo jedenásťročná stredná škola.
Dokedy ste zostali v Michalovciach?
– Do devätnástich rokov. Potom som šiel na vojnu a už som sa z nej nevrátil do Michaloviec. Odišiel som na Gemer, kde som si založil rodinu a potom do Košíc. A teraz už chodím do Michaloviec len k hrobom a vystupovať.
Plánujete si tu vystúpenia častejšie ako inde? Je domáce publikum iné?
– Pre mňa je divák stále rovnaký, či už je to na domácej pôde v Michalovciach alebo niekde inde. Aj keď sa hovorí, že doma nie je nikto prorokom, ale ja myslím, že ten, kto chodí na moje vystúpenia, ten má môj humor rád. Nemôžem povedať o nijakom meste na Slovensku alebo v Českej republike, že by mi tam bolo zle. Určitá zodpovednosť v tých Michalovciach je, ale rád sa tam stretnem s priateľmi. Niektorých som nevidel aj štyridsať rokov, pozriem po starých láskach, ako zostarli a idem 'o dům dál'.
Chodievate sa pozerať aj do škôl? V jednom rozhovore ste spomínali, že na gymnáziu majú vašu fotografiu na stene. Ešte stále tam je?
– Raz tam visí, raz nie... Podľa toho, či sa im hodí alebo nie. Mali zostavené také tablo známych absolventov gymnázia, no a tam som bol. Tam sa nerozhodovalo, kto sa ako učil, ale kto je aký známy. Môžete mať tisíc titulov pred menom a tisíc za menom a nikto sa po vás neotočí... Ja mám to šťastie, že všade, kde sa zjavím, niekto povie, aha, tam ide Ander.
Začali ste o známkach, tak porozprávajte, aký ste boli študent?
– Ja myslím, že som bol veľmi dobrý chlapec, aj vojak som bol dobrý, lebo som sa po skončení základnej vojenskej služby vrátil do civilu ako dôstojník. To znamená, že som asi ctil zákon. Ale my sme boli zdravé deti, z jednej ulice sme ôsmi športovali a hrávali za Michalovce. Spolu sme boli ako rodina. Občas sa nám niečo podarilo, ale to boli také huncútstva, nie ako teraz mládež chodí opitá, drogujú, kradnú, to vtedy neexistovalo.
Aj ste dostali na zadok za tie občasné beťárstva?
– Nie, nás otec nebil. Bol pekár, vypracované ruky teda mal. Bol chlap ako hora, na tie ruky mu 'trebalo' zbrojný pas, ale nám stačilo, že na nás kukol. On rešpektoval detstvo a mladosť. Známky mu nič nehovorili. Mal sen, že raz bude mať veľkú pekáreň a všetci tam budeme robiť.
Vedeli by ste ešte dnes upiecť chlebík?
– Veru nie. Otec mal jednu veľkú pravdu v živote. Stále tvrdil, že ja raz v živote skončím ako komediant.
Ale na začiatku to nevyzeralo tak, že budete „komediant“, predovšetkým ste športovali. Hrávali ste hokej, futbal aj hádzanú...
– Hrával som v ligových kluboch. Začal som tam odmala ako ´benjamínek´ chytávať futbal, potom som chytal dorasteneckú ligu, v zime som chytával hokej. Vtedy bol ešte jediný zimný štadión v Prešove, takže, keď bola zima zlá, tak sa všetko hrávalo tam. Aj hádzanú som hrával za Michalovce.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
