V uliciach miest a obcí denne stretávame ľudí, ktorí si pomáhajú pri chôdzi barlami. Ďalší sa ani na krok nepohnú bez invalidného vozíka.

Sú ich tisíce, nie sú len v seniorskom veku, ale aj oveľa mladší. Mnohí chodia aj do práce. Slovom, sú plnohodnotným človekom, ktorý potrebuje k životu aj každodenný pohyb, cestovať, premiestňovať sa.

Občas sa mi zdá, že na Slovensku iba deklarujeme, ako sa o týchto ľudí staráme, ako im vychádzame v ústrety. Keď sa však detailnejšie rozhliadneme okolo seba, vidíme protirečenie.

Napríklad cestné, či železničné podchody, alebo nástupištia, rôzne verejné budovy, školy nevynímajúc.

Ak človek s barlami potrebuje cestovať a pritom má dokonca aj nejakú väčšiu batožinu, je znechutený.

Ani jeho osobný sprievodca, ak ho má, predsa nie je nemý osol, ktorý prenesie a vynesie po strmých schodoch ťažkú batožinu väčších rozmerov.

Okolo schodíšť totiž nie je ani len nájazdová plocha, po ktorej by sa kolieska kufru s ľahkosťou vyšplhali hore, či dole.

A napokon aj relatívne zdraví ľudia mávajú s tým problémy.

Čuduj sa svete, takáto „banálna“ úprava nástupíšť nie je dokonca ani na zrekonštruovaných zástavkách a staniciach.

Žeby aj v tom bol pes zakopaný v podobe nedostatku finančných prostriedkov?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín