VEĽKÉ KAPUŠANY. Píšu petície, oslovujú politikov, ministrov, úradníkov ministerstiev aj tvorcov zákonov. Keď sa život nemazná, berie osud do vlastných rúk. Kiež by takých odhodlaných bolo čím viac.
Medzi nami žije veľa ľudí, ktorí sa rezignovane zmierili so svojím ťažkým životným osudom.
Avšak nie všetci založili, obrazne povedané, ruky do lona a čakajú, kým za nich niekto odvážnejší a skúsenejší veci zariadi či vybaví.
Klára Dynisová z Veľkých Kapušian je pre mnohých dnes taký anjel strážny.
Nielenže v mnohých problémoch predovšetkým telesne a zdravotne postihnutým ľuďom pomôže, poradí, ale snaží sa riešiť problémy tam, kde vznikajú. V zákonoch a ich tvorcoch.
Píše petície, oslovuje politikov, ministrov, úradníkov ministerstiev, poslancov, aby zákony buď zdokonalili, alebo ich jednoducho zmenili či prijali nové.
S Klárou Dynisovou sa život ani osud nemaznal.
Pred ôsmimi rokmi sa mala rozhodnúť, či zostane na krajnom východe Slovenska nezamestnaná a evidovaná na úrade práce, alebo využije ponuku vtedajšieho zamestnávateľa nastúpiť do práce v Bratislave.
Rozhodla sa pre druhú možnosť. Rodina súhlasila. Začala sa tvrdá tortúra s cestovaním, tri týždne pracovala, týždeň strávila na východe s rodinou.
Ako rodina takto fungovali do roku 2011, kedy jej zistili tvrdú realitu, rakovinu.
Diagnózu nechcela pripustiť
„Nechcela som si to pripustiť, do posledného okamihu som dúfala, že to nie je pravda, že sa lekári mýlia. Nepripúšťala som si ani len v myšlienkach, že zomriem,“ vracia sa do nedávnej nepríjemnej minulosti pani Klára.
„Hľadala som pomoc v organizácii, ktorá pomáha ľuďom s onko ochorením, dostala som sa do onkologického ústavu v hlavnom meste, operovali ma, liečim sa a som stále v dispenzárnej starostlivosti onkológov. V tom čase mala moja zdravá vnučka iba jeden rok, netušili sme, že sa to v budúcnosti úplne zmení.“
Ale to je už ďalší príbeh rodiny Dynisovcov. Po nádeji na lepší život sa začala tortúra na úradoch.
„Podala som žiadosť na úrad práce o pridelenie preukazu ZŤP a tu mi vyhoveli. Ďalšia žiadosť smerovala o priznanie invalidného dôchodku od sociálnej poisťovne. Musím objektívne konštatovať, že ju zamietli. Okomentovali to tým, že mám byť rada, keď žijem, lebo iné ženy s takou diagnózou sú mŕtve. A, údajne, kde by došiel tento úrad, keby každému s rakovinou priznali invalidný dôchodok. Odvolala som sa, ale neúspešne,“ usudzuje otvorene.
Po liečbe opäť nastúpila do práce v Bratislave. O nejaký čas sa jej mladý podriadený sťažoval na bolesti chrbtice. Ona, jeho šéfka, ho poslala k lekárovi. O niekoľko dní pani Kláre zavolala jeho mama, že potrebuje jej pomoc, lebo jej synovi zistili rakovinu.
Za synom odišiel aj jeho otec
„Vedela som, ako to mladému zmení život, preto som mamičke vyhovela, keď ma prosila, aby som ich sprevádzala po vyšetreniach nemocnicou. Nedokázala som odmietnuť! Stála som pri ňom, keď sa dusil a z brucha mu odstránili tri litre tekutiny, lebo jeho mamička to nezvládala. Bola som pri ňom až do jeho poslednej minúty, dávala som mu nádej, povzbudzovala, lebo to takýto pacient veľmi potrebuje. Zomrel po šiestich týždňoch ako 28-ročný.“
Pani Dynisová pomáhala aj naďalej.
Rodičia mladého chlapca nemali peniaze na pohreb, tak s kolegami urobili zbierku a pomohli všetci dovedna.
S rodinou zostávala v kontakte i naďalej, lebo rodičia neboli s osudom syna zmierení. Skormútený otec si po mesiaci vzal život.
V liste na rozlúčku zanechal odkaz, že chce byť so synom aj po smrti. S matkou je pani Klára neustále v kontakte i teraz. Ale na nezištnú pomoc ľuďom s ťažkým osudom zrejme doplatila aj ona, pretože prišla o prácu.
Vraj sa jej pomoc blížnemu niektorým ľuďom v zamestnaní nepáčila.
Chce pomáhať, vzdeláva sa
Bojovníčka sa však nikdy nevzdáva, pomoc a poradenstvo slabším, chorým či inak odkázaným ju neopustilo.
Jednoducho, aby bola zorientovaná celkovo v situácii, potrebovala vedomosti. Začala preto študovať na vysokej škole.
„Mojej vnučke okrem iných chorôb diagnostikovali autizmus, ale podľa úradníkov bola zdravá. Ja som sa s tou informáciou nedokázala zmieriť. Nuž začala som hľadať informácie, študovať zákony, aby som sa uistila, že či jej tie kompenzácie naozaj nepatria. Tak som sa začala zaujímať aj o ďalšiu oblasť a okruh problematiky. Zistila som, že mnoho ľudí má podobné problémy.“
Skončila školu, úspešne promovala
Oslovila teda ministerstvá, politikov, vyššie postavené úrady a s pomocou europoslankyne Jany Žitňanskej a verejnej ochrankyne práv sa po 13 mesiacoch dočkala „polovičnej“ spravodlivosti.
Postupne sa na ňu začali o poradenstvo v podobnom duchu obracať aj iní ľudia, vytvorila na sociálnej sieti uzatvorenú skupinu, kde si navzájom radia rodiny od diagnózy s rakovinou, detskou mozgovou obrnou, Downovým syndrómom, autizmom a ďalšie. Skupina už má takmer 5 000 členov.
„Riešime spoločne najvypuklejšie problémy. Od nízkej sumy opatrovateľského prí-spevku po úpravu a novelizáciu sociálnych zákonov o sociálnych službách vôbec, ba aj kompenzácie,“ uzatvára predbežne svoj príbeh Klára Dynisová.
Momentálne sa zamestnala v sociálnej sfére, kde sa venuje seniorom.
Ukončila vysokú školu a úspešne promovala. Sústavne sa vo voľnom čase venuje ťažko chorým pacientom, navštevuje ich na onkológii, či povzbudzuje ich rodiny a pomáha nielen poradenstvom.
Žije naplno
Niekto na ťažký život šomre, iný nadáva na politikov, ale sú ľudia ako Klára Dynisová, čo berú osud do vlastných rúk, aby ho kočírovali.
Dnes už má trvalý pobyt v hlavnom meste, manžel pracuje v Čechách, ale stretávajú sa na východe, kde sa cítia doma aj s ostatnou rodinou. Snažia sa byť spolu tak často, ako sa len dá.
Anjel strážny má teda široký akčný rádius a po súhlase a s podporou rodiny ho aj cielene využíva v prospech chorých a odkázaných ľudí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
