Komisár rekordov: Vidím a prežívam neopakovateľné veci a chvíle

IGOR SVÍTOK (60 ) sa už takmer 20 rokov venuje nevšednému poslaniu. Registruje úspešné pokusy o slovenské rekordy, ale zároveň aj pomáha s ich celkovou organizáciou a priebehom. Zamestnanie dnes už berie aj ako hobby. Inšpirujú ho stretnutia s nevšednými ľuďmi a zážitkami.

Onedlho uplynie už 20 rokov, keď ste sa stali komisárom pre slovenské rekordy. Prečo ste sa rozhodli pôsobiť práve v tejto oblasti?

- V roku 1998 som organizoval v Banskej Bystrici podujatie Bystrické NAJ, kde som pozval zaujímavých ľudí zo Slovenska. Títo tu predviedli svoj kumšt a postupne sa s nimi rozvinula spolupráca. Bolo treba dokumentovať ich výkony a publikovať o nich. Urobil som prvú webstránku a takto sa postupne rozvinula spolupráca. Všetko to bolo zo začiatku ako hobby. Rekordy sú vždy niečím zaujímavé, pútavé, človek sa zoznámil s vecami, ktoré bežne nenájdete, nevidíte. Aj stretnutia s týmito ľuďmi – rekordmanmi sú vždy poučné, často ide o kus života človeka. Pri tejto činnosti som spojil fotografovanie, publikovanie, video, tvorbu webstránok, spracovanie údajov do databázy, archivovanie, grafiku, prípravu publikácie do tlače. Prosto, je to oblasť, ktorá ma zaujala a inšpirovala.

Vo verejnosti sú známe mnohé zo slovenských rekordov, ale aj tie, ktoré ostali v štádiu pokusu, ale ktoré ste za ten čas zaregistrovali?

- Prvé roky to bolo 30 až 50 požiadaviek ohľadom rekordov, ale nie všetko boli rekordy, išlo teda aj o názor, či pomoc pri registrovaní rekordu do svetovej knihy rekordov. Dva uplynulé roky prišlo už vyše 200 požiadaviek, z toho boli asi dve tretiny rekordov.

Koľko a ktoré sa dostali aj medzi svetové rekordy?

- Medzi prvými osobnosťami, ktoré sa ocitli v Guinnessovej knihe svetových rekordov treba spomenúť košického siláka Juraja Barbariča, ďalej je to Antónia Kozáková z Ruskej, zberateľka servítok a Milan Roskopf z Bratislavy, silový žonglér. Juraj z Košíc je známy ťahaním vlakovej súpravy s hmotnosťou 1 000 ton. Tento rekord je z roku 1999. Okrem toho urobil množstvo iných rekordov a vystúpení, ktoré spojil s charitou pre deti so zdravotným postihnutím. Pani Kozáková má doma vyše 84 000 kusov servítok z celého sveta a jej izbu, kde má certifikáty z Knihy slovenských rekordov zdobia aj tri z londýnskeho ústredia svetoznámej Guinnessovej knihy rekordov. Keď sme sa prvý raz kontaktovali, tak mala zbierku iba okolo 4 000 kusov a publicita o jej zbierke jej dopomohla k tomuto úspechu.

Uveďte také, ktoré sú výnimočné, či typicky slovenské...

- Ťažko sa mi hodnotí, ktorý rekord je najzaujímavejší, lebo za každým takýmto počinom je treba vidieť množstvo úsilia jednotlivca či skupiny. Napríklad nedávny rekord z Prešova, kde sa stretli basketbalisti seniori, ktorí odohrali desaťhodinový maratón. Išlo o partiu ľudí, ktorých spájal šport, dokázali preto spojiť sily a chuť niečo si dokázať. Potom na záverečnom posedení v debate s nimi zistíte, že Basketbaloví prešovskí veteráni, ktorí hrajú pod hlavičkou BK Staré kone Prešov, majú už skúsenosti v organizovaní nielen domácich súťaží, ale zúčastnili sa mnohých turnajov v zahraničí. Ich elán by mal byť vzorom aj pre mladých. Preto ma tieto rekordy najviac priťahujú. Tiež rekordy s eko-aktivitou sú náročné a veľmi užitočné. Pred pár dňami som bol v Malužinej v Nízkych Tatrách, kde pracovníci obchodnej spoločnosti sadili v strmom teréne stromčeky. A nebolo to už po prvýkrát. Oceňujem tiež príkladnú a veľmi osožnú spoluprácu s organizátormi.