Vedec Miroslav Dudík: Slovensko má veľa talentov, ale málo zdrojov

Dnes je Trebišovčan MIROSLAV DUDÍK (37), vedcom svetového mena. Je presvedčený, že Slovensko má veľa talentovaných študentov a výborných pedagógov, ale málo zdrojov na vrcholový vedecký výskum.

Už ako žiak základnej školy ste boli veľmi aktívny v programovaní. Spomínate si na prvý kontakt s počítačom a ktorí ľudia najviac ovplyvnili vašu neskoršiu životnú dráhu?

Po prvýkrát som sa začal zaujímať o počítače a programovanie v roku 1988, v treťom-štvrtom ročníku základnej školy. V televízii bežal náučný seriál o základoch programovania a ja som ho nadšene sledoval. Moji rodičia si všimli, že som vedel odpovede na všetky skúšobné otázky zo seriálu a začali ma podporovať v mojom záujme. Do konca roka mi kúpili môj prvý počítač: 8-bitové Atari. Medzitým som začal prejavovať záujem aj o počítačový krúžok v škole, ale nechcel som sa iba hrať, ale aj programovať. Pani učiteľky Štefanková a Želinská preto navrhli, aby som išiel do programátorského krúžku pre starších žiakov, ktorý viedla pani učiteľka Mokáňová, s čím aj súhlasila. Od nej som sa v štvrtom ročníku naučil základy programovania, ba dokonca som sa dostal na celoslovenskú programátorskú súťaž, kde som súťažil s ôsmakmi, ktorí boli odo mňa a dve hlavy vyšší. Súťaž sa konala v priebehu dvojtýždňového letného tábora, kde sa stretlo 20 talentovaných mladých programátorov z celého Slovenska. Okrem samotnej súťaže a prednášok od vysokoškolských pedagógov v tomto tábore vzniklo aj veľa priateľstiev. S kolektívom rovesníkov, ktorých som tu spoznal, sme sa potom v rôznych obmenách stretávali na súťažiach každý rok, navzájom sme sa motivovali a jeden od druhého učili. S mnohými z nich som doteraz v kontakte. Veľa mi dali na začiatku mojej cesty aj učitelia Lučanský, Repovský a Davalová.

Na trebišovskom gymnáziu ste dostali výnimku a osobitný študijný program. Nebolo to na tú dobu zvyčajné, písala sa polovica deväťdesiatych rokov.

Individuálny študijný plán na gymnáziu mi umožnil efektívne využiť čas na hlbšie samoštúdium informatiky a matematiky a na riešenie matematických a programátorských súťaží: najmä olympiád, ale aj korešpondenčných seminárov, ktoré sú organizované študentmi vysokých škôl pre stredoškolákov na celom Slovensku. Ako väčšina odchovancov olympiád a korešpondenčných seminárov mojej generácie, po strednej škole som šiel na Fakultu matematiky, fyziky a informatiky UK, kde bolo veľa talentovaných študentov a výborných pedagógov, ale málo zdrojov na vrcholový vedecký výskum. Práve záujem o vedecký výskum ma vylákal do Ameriky, a po dvoch rokoch v Bratislave som prestúpil na Caltech v USA s plným štipendiom.

Aj prestup na školu v USA bol nezvyčajný v tej dobe a je pomerne nezvyčajný aj dnes.

Prihlášky do USA som písal v roku 1998. Veľa informácií o americkom vzdelávacom systéme a jednotlivých univerzitách som si musel vyhľadať v knižniciach neziskových organizácií, lebo väčšina dôležitých informácií ešte nebola na internete. Jeden známy z programátorských súťaží sa dostal na prestížne MIT, takže som aspoň mal predstavu, kde začať hľadať. Veľa kolóniek na amerických formulároch mi nedávalo zmysel a veľa dokumentov, ktoré žiadali, na Slovensku ani neexistovalo. Okrem toho som mal iba veľmi nejasnú predstavu o kvalite amerických škôl, zvlášť ich bakalárskych programoch. Bratislavskí profesori mi pomohli, ako mohli, aj keď neradi strácali talentovaného študenta. Nakoniec to všetko dobre dopadlo a ja som dostal ponuku s plným štipendiom na Caltechu (Kalifornský technologický inštitút). Odchod do Ameriky na moje 20. narodeniny bol kľúčovým momentom môjho života a veľa drobných detailov mám stále v pamäti. Na Caltechu som sa počas bakalárskeho štúdia začal venovať vedeckej činnosti.
Campus dýchal vzrušujúcou vedou a profesori mali veľa zaujímavých projektov aj pre bakalárskych študentov. Pričuchol som si aj k multidisciplinárnej práci, ktorej sa venujem doteraz. Popri štúdiu som si privyrábal ako „teaching assistant“, teda som viedol cvičenia, mal konzultačné hodiny a opravoval písomky.

Ale ako ste sa z počítačového programátora stali zrazu dobre známy vo vedeckých kruhoch najmä vďaka autorstvu štatistickej metódy a softvéru na modelovanie rozšírenia rastlinných a živočíšnych druhov Maxent, ktorý dodnes používajú inštitúcie po celom svete?

To je práve ten typ multidisciplinárnej práce, ktorá ma začala priťahovať počas môjho štúdia na Caltechu. Po Caltechu som šiel na doktorandské štúdium na Princeton, kde som sa chcel venovať výskumu na rozmedzí informatiky a neurovedy, ale naďabil som na školiteľa, ktorý ma nasmeroval na projekt o predpovedaní rozšírenia živočíšnych druhov. Vnoril som sa do matematického analyzovania problému, vyvinuli a naprogramovali sme novú metódu a z tohto projektu sa stala moja dizertačná práca. Naša metóda a softvér sa ujali medzi ekológmi a záchranármi prírody po celom svete. Používajú ju na návrh národných parkov, na predpovedanie vplyvov klimatických zmien, na nachádzanie nových druhov rastlín a živočíchov, ale aj na znovuobjavenie druhov, o ktorých sme si mysleli, že už vyhynuli.

Dnes už riešite opäť iné projekty. Do ktorých oblastí momentálne zasahuje váš výskum?

V súčasnosti môj výskum zasahuje do dvoch oblastí. Prvá sa týka predpovedania spoločenských, politických a ekonomických udalostí využitím takzvaných „prognostických trhov“. Takéto trhy sa podobajú na stávkovú kanceláriu: experti aj laici sa majú možnosť staviť, kto vyhrá Oscara, voľby, alebo aká bude nezamestnanosť o rok. Ochota laikov (ale aj expertov) staviť sa, že niekto vyhrá voľby, nám dáva presnejšie informácie o ich názore ako tradičné prieskumy verejnej mienky. Druhá oblasť môjho výskumu sa týka personalizácie počítačových aplikácií. Príkladom takejto personalizácie sú rôzne automatické odporúčania článkov a iného obsahu na webstránkach novín, internetových obchodov, ale aj prezentácia príspevkov vo Facebooku. Okrem internetu má tento výskum využitie aj v personalizovanej medicíne, kde je cieľom vyvinúť individualizované terapie.

Predpovedať politické a ekonomické udalosti najmä v súvislosti s budúcnosťou vôbec nie je jednoduché. Prečo práve táto oblasť?