Zdieľame spolu jeden priestor. Ona pokojná, usmievavá a v podstate veľmi pekná žena okolo sedemdesiatky veselo šteboce s ďalšími čakateľkami-trpiteľkami.
Len ja sa do debaty nezapájam. Nervózne chodím po chodbe sem a tam, pozerám na hodinky a počítam každú minútu, ktorú tu musím vystáť. Zdá sa mi to ako večnosť.
Mám v hlave všetko, čo by som dnes mohla, ale asi už nestíham urobiť.
Už som stokrát oľutovala, že som na tú rehabilitáciu začala chodiť. Robí mi to dobre, nepopieram, ale za to večné dobiehanie a nestíhanie mi to nestojí.
Konečne sa otvorili dvere a fešný masér s pokojom Angličana pozýva do svojho kráľovstva ďalšiu klientku. Ja to nie som.
Vedľa tety sa uvoľnilo miesto, ukázala naň rukou a žmurkla na mňa. Poďte si sadkať, usmiala sa zas.
Nedalo sa inak, debatujeme o všeličom, čas uteká akosi rýchlejšie, dovnútra vchádza ďalšia žena. My stále sedíme. Zrazu sa teta zadíva na hodiny na stene a povzdychne si. „Uffff, to je už toľko hodín?“
Spozorniem. Celkom som pri nej zabudla vnímať čas. Na hodinách štvrť na jedenásť. Oblial ma studený pot. Toľko??? V tom som sa podvedome pozrela aj na svoje. Pre istotu. Fuuuuuuuu... Tri štvrte na deväť! Odľahlo mi.
Zvestujem túto dobrú správu mojej spolusediacej, že veď nejdú, stoja, je menej.
Ona len tak bez záujmu mykne plecom a vysloví onú pamätnú vetu : „Čas beží, aj keď hodiny stoja, aj keď my čakáme, sedíme, spíme a všetko, verte, dievčatko moje, všetko rieši.“
Konečne som na rade.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
