Narodil sa v Sobranciach, vyrastal v Humennom. Muzikant, scenárista, dramaturg, filmový kritik, ktorý tvrdí, že jeho práca je jeho koníčkom. Dnes má za sebou viacero úspešných projektov – hudobnú spoluprácu s Mirom Jarošom a Dominikou Mirgovou, niekoľko filmových a literárnych počinov, jeho hlas a tvorba znejú aj na vlnách Slovenského rozhlasu. MARTIN ŠENC.
Aká je teda tá vaša práca, ktorá vás tak baví?
Rozmanitá. V súčasnosti takpovediac bojujem na viacerých frontoch. Študoval som slovenský jazyk a literatúru v Trnave, neskôr dramaturgiu a scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Je to najmä o práci so slovom a pri tom som ostal doteraz. Zaoberám sa literárnou a filmovou tvorbou, píšem filmové recenzie, ale aj rozhlasové eseje a fejtóny. Okrem toho hrám na klávesových nástrojoch v niekoľkých hudobných skupinách a venujem sa aj hudobnej tvorbe.
Kto je Martin Šenc?
30-ročný Humenčan, ktorý rád počúva ľudí, obdivuje veci, hltá, nasáva, potom to transformuje do svojej tvorby, či je to už pozitívne alebo negatívne, radšej píše, ako hovorí. Martin má rád studené kakao, studenú colu a pivo, nemá rád zvuk autobusových dverí a keď ženám trčia tango nohavičky z nohavíc.
Aká bola vaša cesta k úspechu?
Sám neviem. Nikdy som nemal v rodine žiadneho „tvorcu“. Mama sa raz priznala, že si písavala nejaké básničky a poznámky do šuplíka. Pôvodne som chcel byť doktor. Keďže som zvykol sledovať s otcom veľa vojenských filmov, chcel som prišívať ruky, nohy, ale zistil som, že je mi z toho zle. Potom som sa na chvíľu zameral na to, že budem zubár, ale vo štvrtom ročníku na gymnáziu ma to prešlo. Vždy som mal rád príbehy, veľa som čítal, mal som rád filmy, tak prišla do úvahy aj žurnalistika. Kamarát mi však poradil, aby som skúsil scenáristiku na VŠMU. Najprv som to zamietal, myslel som si, že nemám šancu. Napokon ma tam vzali. Neznamená to však, že vám škola garantuje úspech.
Naplnila škola vaše očakávania?
Asi tak na polovicu. Ak môžem poradiť, keď sa niekto rozhodne pre VŠMU, nech si radšej vyberie technickejšiu pozíciu. My scenáristi to máme ťažké, často si nás nevedia vážiť, samozrejme, ak sa nám podarí vôbec písaním niekde presadiť. To je najťažšie. Na druhej strane, ak už raz niečo napíšeme, z textu sa stáva čosi ako produkt, do ktorého nemôžeme vstupovať, ale, paradoxne, do neho vstupujú iní. Ja som bol od začiatku vhodený do vody a naučil som sa plávať. V podstate som šťastný, lebo aj keď robím všeličo, baví ma to... A ešte mi za to aj platia.
Ako ste sa dostali k takým menám ako Miro Jaroš, Dominika Mirgová, Janais?
My sme tu v Humennom mali takú kapelu u saleziánov, ale až Bratislave som prvýkrát pričuchol k profesionálnejším hudobníkom, dovtedy som bol len taký poloamatér. Oni ma vytiahli na pódiá pred viac ľudí. Náš basgitarista vtedy začínal hrať aj s Mirom Jarošom a vďaka nemu som sa dostal k profesionálnemu hraniu a štúdiovej práci. Po vysokej škole mi to dobre padlo. Do toho prišla Dominika. Veľa sme sa rozprávali, ona vtedy tiež potrebovala nejakú osobnú zmenu, tak vznikol album Nová, aj rovnomenná pesnička. So speváčkou Janais som hrával už vtedy a spolupracujem s ňou dodnes.
Spomínali ste rozhlasovú tvorbu, no okrem nej už niekoľko rokov stojíte za pozoruhodným digitálnym projektom Slovenského rozhlasu – Rádio Litera. Ako vás napĺňa táto práca?
Predovšetkým tým, že mám možnosť sprostredkovať poslucháčom skvelé rozhlasové hry, hlasy hereckých legiend či dávno zabudnuté nahrávky hudby i slova, ktoré už dnes nikto iný nevysiela. Denne sa prehrabávam rozhlasovým archívom, natrafím na tieto skvosty a za pár dní ich ktokoľvek môže počúvať na internete alebo cez mobil. Rádio Litera je pre všetkých tých, ktorí majú radi príbehy. Mňa si táto práca získala od prvého dňa.
Ste muzikant, spisovateľ, scenárista, dramaturg a filmový kritik. Čo robíte najradšej?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
